O Slovensku

V krajine, odkiaľ pochádzaajú moji predkovia, sa zachovalo množstvo zvykov a pravidiel. Dodnes je tam najvyššou hodnotou rodina, dodnes tam platí, že pre rodinu je základnou oporou – klan. Niektoré zvyky však našťastie vymreli, a tak sa už nemôže stať, že mládenec zvedie dievčinu, a skončí niekde pripichnutý na strom, ako tomu bolo pred stáročiami … hoci, ešte stále sa objavujú spory rodín a klanov, ktoré neraz prerastú do absurdností. Ale – však sme ľudia, nie ?

Aj dnes sa však niektoré tradície zdajú nepochopiteľné. Napríklad slobodné matky to majú veľmi ťažké. Obvykle čelia mlčaniu nielen zo strany rodiny, ale aj celého klanu. Akosi sa moderná doba do týchto zvykov nedostala, a slobodná matka sa pokladá za niečo neprijateľné, ba až hanebné. No mlčanie ešte neznamená, že sú odkázané sami na seba, to rozhodne nie. Ich spôsob života je totiž nielen vizitkou rodiny, ale aj klanu. A tak sa môže stať, že so slobodnou matkou sa síce nikto nebaví, a v kostole sedí sama … ale ak ide do mesta, pokojne ju tam odvezie člen rodiny, alebo sused. Ak sa orie pole … poorie sa aj jej časť. Ak ochorie, rodina sa stará nielen o ňu, ale aj o dieťa – bez ohľadu na to, čo si myslí. Ak nemá rodinu, pomáhajú členovia klanu. A ak sa náhodou slobodná matka vydá – na všetko sa zabudne a patrí medzi rodinu a klan, akoby sa nič nestalo.

Priznám sa, tieto zvyky som nikdy nechápal. Najskôr to bude tým, že v tomto prostredí som nežil. V rámci klanu držia rodiny vždy pospolu, ak je to potrebné. Ak je potrebná spolupráca, vtedy idú bokom všetky spory. Kto by to porušil, skončí aj s celou rodinou mimo komunity.

Urážky rodín či klanov sa netolerujú. Ale, ak ide o záujem národa či krajiny, všetko ide bokom. A najväčší nepriatelia sa vtedy pokojne spoja proti spoločnému nepriateľovi. Problém sa vyrieši, a oni sa na druhý deň chovajú tak, ako predtým. Opäť sa neznášajú, opäť mlčia, opäť zazerajú … ale vždy vedia rozlíšiť priority. Iste, aj tam sa robia drobné podrazy a zlomyseľnosti. Napríklad príde chlap zo znepriateleného klanu či rodiny do krčmy v zime na punč, a dá si k peci vysušiť čižmy. A pri odchode zistí, že si nemá čo obuť, lebo mu nejaký umelec nalial do čižiem vodu a vystrčil ich na okennú parapetu. Všetko má však svoje medze.

Prečo to spomínam ? Pretože denne vidím, ako sa slovenský národ ponižuje, ba priam zhadzuje. Ľudia sa medzi sebou bezdôvodne nenávidia, a susedovi zo zlosti šibnú do koní aj vtedy, ak vedľa voza leží ich príbuzný v krutých bolestiach a potrebuje odvoz k lekárovi. Závidia si postavenie a majetok … a neustále sa chovajú, akoby potrebovali ustavične nad sebou nejakého pána. Chýba im pocit hrdosti na to, kým sú … na vlastnú históriu, krajinu a ľudí, ktorí niečo dosiahli. Neraz sa klaňajú pred mocou, ktorú sami spravujú a odovzdávajú … a žijú v akejsi divnej predstave, že ak niekto napríklad v politike kradne a klame, tak je to normálne … lebo sa to robí aj inde. Vzájomná pomoc ? Skôr výnimka, niektorí pri požiari susedovho domu namiesto hasenia radšej priliali benzín. Prečo ?

Slovensko je krásna krajina, priam prekypujúca krásnou prírodou a krásnymi ženami. Ale prekypuje aj niečím iným – nenávisťou a závisťou. Prečo ? V domovine mojich predkov každý kašle na to, či má sused štyri autá alebo dva domy. Majetok je prostriedok, nie cieľ. Však – načo by mi bolo sto hektárov poľa, ak ho neviem obrobiť a využiť ? Na čo by mi boli tri autá, ak viem jazdiť len na jednom … mám jeden zadok a len dve ruky a dve nohy ? Čo si tým dokážem ?

Pred desiatimi rokmi zhorel strýcovi dom aj s hospodárskym dvorom. Trvalo necelých päť mesiacov, kým na jeho mieste stál nový. Bez pôžičiek, bez prebdetých nocí, čo bude … ak nebude môcť splácať. Kto pomohol ? Rodina a klan. Odpratávať zhorenisko, a neskôr stavať nové obydlie chodili všetci, ktorí mohli. Strýca s rodinou prichýlila na istý čas iná rodina, ktorá mala dostatok preistoru v dome. A hoci nemal dostatok financií na postavenie novej usadlosti, dlhy v bankách nemá. Každý niečím pomohol … a každý vie, že raz svoje dostane. Či už vo forme peňazí, alebo pomoci, ak sa on sám ocitne v rovnakej situácii.

Chcel by som, aby boli takíto aj Slováci … aby na prvom mieste v ich živote stála rodina, národ a krajina … aby podávali ruky na pomoc, ale zároveň dávali aj najavo – to sme my … to je naša krajina … a nikto nebude z nej robiť nástroj na uspokojenie svojich absurdných ambícií, lebo táto krajina slúži – svojmu národu.

Chcem tak veľa ?