O Slovensku

10. júna 2012 varovala agentúra Moody’s, že odchod Grécka z eurozóny môže ohroziť existenciu spoločnej meny.

Predtým, 6. marca toho istého roku uviedol inštitút pre medzinárodné financie, že neriadený bankrot Grécka by spôsobil výdavky okolo jedného bilióna eur, ktoré by išli zo spoločnej pokladne eurozóny.

28. januára 2013 sa vyjadril šéf ECB M. Draghi, že bankrot Cypru by mohol ohroziť celú eurozónu.

24. augusta 2013 konštatovala nemecká kancelárka A. Merkelová, že Grécko musí ostať v eurozóne, a rovnako aj ostatné, silne zadĺžené krajiny.

December 2014 – Grécko môže odísť z eurozóny … ?!

Skúsme si pripomenúť, že od začiatku dlhovej krízy sa odchod krajín z eurozóny neprípúšťal, a slovami rôznych predstaviteľov krajín zaznievalo, že každý odchod od spoločnej meny by vážne ohrozil jej existenciu. A rovnako si pripomeňme, že už v januári 2013 britský minister financií G. Osborne vyhlásil, že ak má Británia zotrvať v únii, musí sa únia zmeniť. Skúsme v tejto súvislosti pripomenúť, že Británia má ako jediná krajina únie výnimku, a nemusí prijať euro. Rovnako pripomeňme, že už v septembri 2009 sa česká vláda rozhodla, že nebude určovať termín zavedenia eura, pretože nie je predpoklad, že by dokázala dosiahnuť v blízkej dobe taký pokrok, aby splnila podmienky zavedenia spoločnej meny.

A svoj úvod ukončím rovnakým konštatovaním, ako v predošlých príspevkoch – podmienky prijatia eura splnili len Slovinsko, Slovensko, Estónsko a Lotyšsko. Podmienky užívania spoločnej meny neplní nikto.

Položme si jednoduchú otázku – prečo je dnes prípustné to, čo sa ešte nedávno označovalo za pomaly nezvládnuteľnú hrozbu … a bolo vykladané ako možný zánik spoločnej meny – teda vystúpenie krajiny ? Čo sa zmenilo ?

Portugalsko, Írsko, Grécko, Španielsko … týmito krajinami začala dlhová kríza, neskôr sa k nim pridal Cyprus, a vážne zakolísalo aj Taliansko. Vznikol euroval, ktorý mal údajne týmto krajinám pomôcť v prekonaní ekonomických problémov. Realitou dneška je, že jedinou krajinou, o ktorej by sa dalo povedať, že sa pomaly stavia na nohy a dostáva do normálnej situácie, je Írsko.

1. Klamstvo prvé – ak Grécko zbankrotuje, alebo vystúpi z eurozóny, bude to mať vážny dopad na ratingy ostatných krajín eurozóny a ochotu súkromných veriteľov financovať ich dlhy.

Tichý súhlas s prípadným odchodom Grécka z eurozóny znamená len jedno – euroval zlyhal (čo sa očakávalo), krajina aj tak smeruje k štátnemu bankrotu, ale veritelia Grécka sa už netrápia – špekulatívne investície sa im totiž vrátili. Len si pripomeňme, že Grécko žilo na dlh od pádu vojenskej diktatúry. Rovnako si pripomeňme, že väčšina  veriteľov musela odpísať 3/4 dlhov Grécka. Napriek tomu nedošlo k plošným bankrotom, hoci sa odpísali miliardové sumy. Prečo ?

Odpovede môžu byť dve – buď majú veritelia Grécka k dispozícii neobmedzené finančné zdroje, alebo boli pôžičky krajine (teda nakupovanie jej nekrytých dlhopisov) len povestným obchodom so vzduchom.

V Taliansku existoval kedysi mafiánsky systém pôžičiek (padol po zavraždení G. Falconeho a veľkom ťažení štátu proti mafii v 90. rokoch), ktorý fungoval ako pyramída. Princíp bol jednoduchý – dlžník si požičal napríklad milión lír, a zaviazal sa, že ich splatí do určitého termínu aj s patričným úrokom. Keď prišiel čas platenia a dlžník nemal peniaze na vyplatenie pôžičky, veriteľ mu veľkodušne opäť požičal – tri milióny lír. Prečo tri ? No preto, že milión si požičal predtým, milión boli úroky a tretí milión bol na ďalšie obdobie. Lenže v skutočnosti z druhej pôžičky už dlžník nevidel ani líru. Ten spomínaný tretí milión bol vlastne úrokom za čakanie na splatenie pôžičky. Otočilo sa to tri-štyrikrát, a dlžník mal obrovský dlh, ktorý neustále narastal, hoci on stále bol na tom rovnako – fyzicky dostal do rúk len ten prvý milión, a neskôr už len podpisoval nárast dlhu.

Opäť sa vráťme k pôvodnej otázke, spájanej s dlhom Grécka. Prečo napriek odpisu 3/4 gréckeho dlhu neprišla žiadna lavína bankrotov jeho veriteľov ? Nie, neobmedzené zdroje financií nemajú (ani napriek tomu, že si môžu legálne vytlačiť peniaze). Ale pri poznaní, ako kedysi fungoval systém úverov talianskej mafie, si môžeme s čistým srdcom povedať, že aj pôžičky Grécku vo forme nákupu nekrytých štátnych dlhopisov fungovali na rovnakom princípe. Grécko dostalo kedysi pôžičku, ktorú nevedelo splatiť, a tak si neskôr kupovalo odklad jej splatenia, hoci už nikdy potom žiadne peniaze nevidelo. A preto sa jeho veritelia uspokojili s jednou štvrtinou celkového dlhu, lebo sa im nielen vrátili investície, ale aj dobre zarobili.

Opäť sa vráťme k pôvodnej otázke – prečo je dnes odchod Grécka z eurozóny prípustný a nepodstatný ? Odpoveď je jednoduchá – grécke “ dlhy “ sú splatené (eurovalom, iným podrazom, ktorého obeťou sú aj slovenskí občania), a teda je všetko v poriadku. A podobný systém “ záchrany “ funguje zrejme aj v prípade iných krajín. Preto súkromní veritelia nekrachujú, hoci krajiny neplatia svoje dlhy … apropó, len tak do pléna malá otázočka – kto sú tí súkromní veritelia, že dokážu financovať dlhy štátov ?

Ale vráťme sa k hlavnej otázke – prečo bola zavedená spoločná mena ? Vieme, že podmienky jej prijatia splnili len najchudobnejšie krajiny klubu, a to za cenu drsných opatrení, ktoré prakticky zlikvidovali strednú vrstvu a ostali len dve vrstvy obyvateľstva – bohatí a chudobní. Ostatné krajiny klubu si pri zavedení eura jednoducho udelili výnimky, ktoré aj tak nenaplnili. A je nad slnko jasné, že už pri tvorbe podmienok prijatia a užívania spoločnej meny muselo byť autorom projektu jasné, že ich nikto nedokáže naplniť. Takže – prečo spoločná mena ?

Ani tu nemusíme zložito bádať. Odpovede sú obvykle komplikované len vtedy, ak niekto chce, aby boli komplikované. Takže – eurozóna vznikla, lebo pôvodné krajiny únie (bez východnej a strednej Európy) neboli schopné zlikvidovať obrovské straty, spôsobené dlhoročným obchodom so vzduchom. Niekto to musel zaplatiť. Skutočnými peniazmi, skutočnými hodnotami … nie fiktívnymi.

A jediným potenciálom, ktorý mohol viesť k splateniu absurdných dlhov, bol potenciál strednej a východnej Európy. Iste, poviete si – veď je to sprostosť, však euro bolo zavedené desať rokov po páde východného bloku. Máte pravdu. Lenže, čas ukázal a neustále ukazuje, že s tým údajným krachom ekonomiky východného bloku to nebolo také horúce, ako sa tvrdilo. Však si len vezmite do úvahy, že Slovensko dokázalo z privatizácie štátneho majetku žiť bezmála dvadsať rokov. Nové trhy, nové možnosti.

Skúste si spomenúť, s akou dychtivosťou sa rútil východ do náruče západu. Politické špičky rozhadzovali sľuby o budúcom raste ako lentilky, ľudia nadšene čakali, ako sa ich život zlepší a niekto v pozadí si mädlil ruky. Ovca bola v košiari, a bolo ju treba len ostrihať. A ak sa aj niekto náhodou vzoprel (ako svojho času Mečiar) okamžite začali lietať varovania, že sa šliape po demokracii a čierne diery zasielali demarše. Kde to nepomohlo, tam sa organizovali aj prevraty.

Spoločná mena bola len zlatým klincom plánu, prichystaného oveľa skôr. Nemusíme hľadať odpovede na otázku, čo bolo sľúbené Gorbačovovi. Jemu samému mohla stačiť len vízia ZSSR, očisteného od rôznych príveskov, ktoré generovali množstvo výdavkov, a spôsobovali, že krajina stála na mieste, lebo nevedela financovať vlastné potreby. Myslím, že ani s rozpadom ZSSR nerátal … a možno, že sa časom iniciatíva vzbúrencov na čele s Krjučkovom, Jazovom a spol. bude hodnotiť úplne inak. Možno práve títo “ jastrabi “ sovietskeho vedenia pochopili, k čomu sa schyľuje a aké následky to môže mať v budúcnosti.

Napokon – aká je dnešná Európa ? Lepšia, ako tá v časoch studenej vojny ? Sotva … Balkán je opäť ticho bublajúcou sopkou. Na Ukrajine zúri občianska vojna, vyvolaná neúspešným pokusom o prevrat. Krajiny strednej a východnej Európy bojujú s chudobou a zadĺženosťou, akú naposledy poznali asi len po skončení druhej svetovej vojny. Ani juh kontinentu nie je pokojný. V Taliansku a Španielsku sa čoraz viac objavujú snahy o získanie nezávislosti niektorých regiónov. V Škótsku bol plán nezávislosti od Londýna zastavený len s veľkými ťažkosťami a vrchovatou mierou šťastia.

A je celkom možné, že budúcnosť bude raz hodnotiť plán spoločnej meny ako najbezočivejší podvod v dejinách ľudstva. Len dúfajme, že tomuto hodnoteniu nebude predchádzať éra lovu mamutov s kyjakom a prakom, alebo niečo podobné. Ako sa totiž ukazuje, dnešné ľudstvo je v rukách ľudí, pre ktorých sú straty na životoch len štatistikou, sprevádzajúcou na ceste k moci a bohatstvu.

Zabi jedného, budeš sprostý vrah a skončíš na šibenici. Zabi milióny, zapíšeš sa do dejín ako dobyvateľ, a deti sa budú o tebe učiť na hodinách dejepisu.