O Slovensku

Neviem opísať pocity, ktoré mám pri čítaní nenávistných príspevkov človeka, ktorý všetky súčasné zločiny sa snaží maskovať neustálym pripomínaním zločinov 50. rokov. Ale viem, že ak to tento človek nerobí za peniaze (však dnes je množstvo tých, čo predajú za peniaze všetko), potom je duševne chorý …

Nespravodlivosť zanecháva jazvy na duši v každej dobe, a na každom človeku. Mnohí to v sebe dusia, iní zase rozlievajú nenávisť, aby sa vyrovnali sami so sebou. Urážajú, útočia … a vôbec ich nezaujíma pravda. Vôbec ich nezaujíma ani to, čo sa deje okolo nich. Zamrzli niekde v minulosti … a ich život vlastne skončil.

Krátko po vojne boli politické procesy 50. rokov obrovskou jazvou na duši národa. Vrhli ho do víru nenávisti, pomsty a uspokojovania nízkych pudov, pričom sa hlavne vybavovali osobné účty z čias vojny, alebo odstraňovali nepohodlní politickí protivníci. Metódy boli rôzne – vo východnom bloku pod vedením Kremľa sa účty počas života Stalina vybavovali falošnými obvineniami, vynútenými výpoveďami a priznaním absurdností, a následne verejným autodafé … kde údajný zločinec skrúšene griloval sám seba, aby mu odpustené – nebolo. Šťastnejší dostali dlhoročné tresty väzenia a iskierku nádeje, že sa opäť uvidia s rodinami … tí, čo sa nechali zlomiť, obvykle skončili na šibenici, ak sa vôbec dožili zmanipulovaného procesu. Napokon, posledný prezident bývalej ČSSR G. Husák prežil spomínané roky len zásluhou toho, že sa nedal zlomiť. Aj tak však strávil dlhé roky vo väzení, čo ho neskôr významne poznačilo.

50. roky sú dávno za nami … a dnes nás prenasledujú iné procesy, tentoraz v mene demokracie a slobody –  a rovnako sú politické. Ak sa však komunisti aspoň formálne snažili pred verejnosťou budiť dojem hľadania spravodlivosti, demokrati ich prekonali – vinníci sú obvykle známi skôr, ako sa vôbec začne vyšetrovať (viď podvod s 11. septembrom a pádom WTC), pričom nikto žiadne súdy neorganizuje. Proste – vinník je predurčený a trest je jediný – smrť. Bez nároku na to, čo bolo desaťročia vykrikované komunistom – teda spravodlivý proces.

Najväčším politickým procesom súčasnosti bolo napadnutie Iraku pod vymyslenou zámienkou účasti na útoku proti americkým cieľom na území USA a údajnom vlastníctve zbraní hromadného ničenia. Bez vyšetrovania, bez možnosti na obhajobu bolo zavraždených okolo milióna Iračanov, a ďalšie státisíce boli vyhnané zo svojich domovov. Celá krajina bola uvrhnutá do občianskej vojny, ktorá trvá dodnes.

Ďalším procesom, kde sa nehľadala pravda, bol útok na Afganistan. Opäť prišli desaťtisíce obetí, hlavne z radov civilistov. Opäť všetko skončilo občianskou vojnou … a zároveň sa Afganistan veľmi podobal Iraku, pretože z oboch krajín nakoniec zbabelo utekali vojaci agresorov.

Mohli by sme pripomenúť aj iné politické “ procesy “ súčasnosti – destabilizáciu Líbye a Sýrie, zločinné bombardovanie bezpilotnými lietadlami v mene likvidácie nepriateľov slobody a demokracie … žiadne právo na obhajobu, žiadna prezumcia neviny, žiadne dokazovanie. Niekto označil nepriateľa, iný ho zavraždil … a svet ide ďalej.

Kam vlastne svet ide ? Neviem … vie to vystihnúť slovné spejnie – do horúcich pekiel ? Iné mi nenapadá. Šokuje ma však to, koľko zradcov a duševne chorých ľudí tento vývoj podporuje. Šokuje ma, ako ľahko si dokážu mnohí odôvodniť tú záplavu násilia, ktorá svet postihla po roku 1990, keď sa hlavne USA definitívne pasovali do úlohy svetového policajta s neobmedzeným povolením – zabíjať. Šokuje ma, že starý kontinent sa tak ľahkovážne zmieril s kultúrou neandertálcov spoza oceána, hoci má sám stáročné skúsenosti so snahami o svetovládu a ich následkami. Šokuje ma, že kolísky kultúry a skutočných hodnôt pokojne dovolia, aby ich dusil kult násilia a mamonu. Prečo ?

Bývalý americký prezident D. Eisenhower povedal, že FED (federálny rezervný systém) sa vymkol spod kontroly a začína mocou peňazí robiť vlastnú politiku, čo je vážnou hrozbou pre slobodu a demokraciu vo svete.

Posledným prezidentom, ktorý sa snažil oklieštiť možnosti FED-u bol J. Kennedy. Jeho snahy zastavila guľka neznámych vrahov – pretože aj keby bol naozaj strelcom L.H.Oswald, skutočnými vrahmi boli ľudia, stojaci v pozadí atentátu. Ľudia, ktorí sa po tejto udalosti všemožnými prostriedkami snažili zmariť vyšetrovanie, a neváhali siahnuť aj po ďalšom násilí a vraždách. Ľudia, ktorí sa ešte nedávno snažili v americkom Kongrese presadiť, aby spisy o najväčšom americkom zločine minulého storočia boli utajené na ďalšie štvrťstoročie. Prečo ?  Koho mohlo a môže v dnešnej dobe, päťdesiat rokov po spáchaní zločinu, a smrti väčšiny súčasníkov, koho ešte môže ohroziť – pravda a poznanie ?Odpoveď je desivá – ak je pravda o tomto zločine naozaj hrozbou, znamená to, že ľudia, ktorí boli pri moci vtedy – sú pri moci aj dnes.

Vraždy bratov Kennedyovcov, M.L.Kinga, Malcolma X. či iných verejných činiteľov boli politickými procesmi, kde sa rozsudok vyniesol bez vznesenia obžaloby a súdneho konania.

V tejto súvislosti si dovolím odbočiť a pripomenúť absurdný atentát na R. Reagana, ktorý spáchal fanatický obdivovateľ herečky J. Foster – John Hinckley. Bolo veľmi zaujímavé, že po atentáte sa bleskovo vrátil do Washingtonu vtedajší viceprezident a neskorší prezident G.H.W. Bush. Ešte zaujímavejšie znelo, že rodina atentátnika a klan Bushovcov boli v tesnom kontakte, pričom rodina atentátnika otvorene podporovala kandidatúru Busha st. na post prezidenta. A starší brat atentátnika S. Hinkley mal dohodnutú schôdzku so synom Busha st., ktorá sa napokon neuskutočnila a médiá ho nejaký čas nevedeli zastihnúť.

Aké bolo skutočné pozadie atentátu na R. Reagana ?

To sa už nedozvieme. Isté sú však dve veci – neskôr mal Reagan prakticky voľnú ruku v studenej vojne s bývalým ZSSR, a počas jeho funkčného obdobia sa pre najbohatšiu vrstvu znížili dane z príjmu – z pôvodných 70% na 28% v priebehu necelých siedmych rokov. Nepripomína vám to slovenskú – rovnú daň ?

Kto a prečo sa snaží odpútať pozonosť od vážnych problémov a zločinov súčasnosti poukazovaním na zločiny dávnej minulosti ?

Odpoveď je jednoduchá – sú to ľudia, ktorí si v boji o moc a bohatstvo nevyberajú prostriedky, a majú strach, aby neboli odhalené ich skutočné plány.

Nič sa nedeje bezdôvodne – napríklad spomínaný atentát na Reagana zaistil zbrojárskemu priemyslu obrovský nárast ziskov, a najbohatšej vrstve významný vzrast hodnoty ich majetku. Čo neskôr viedlo vplyvom klanu Bushovcov k množstvu konfliktov vo svete, ešte väčšej nekontrolovateľnosti FED-u … a miliónom obetí.

John Hinckley bol súdom oslobodený pre nepríčetnosť a umiestnený na psychiatrickú kliniku, ktorú nikdy neopustil.(2009) Jeho prípad viedol k významným zmenám v americkej legislatíve, v súvislosti s hodnotením duševného stavu páchateľov závažných zločinov.

Podle ústavy, pánové, máte post prezidenta, viceprezidenta a za ním ze zde přítomných následuje ministr zahraničí. A v tomto pořadí by tedy měl po prezidentovi převzít kormidlo viceprezident, který tu ovšem momentálně není, a tak jsem u kormidla já. Čekám tedy na příjezd viceprezidenta a jsem s ním neustále v kontaktu. Pokud by došlo k nějaké nestandardnosti, samozřejmě s ním vše zkonzultuji. (Alexander Haig po atentáte na R. Reagana, vtedajší minister zahraničia. Necelý rok po atentáte bol potichu nahradený G. Schultzom. V kuloároch sa hovorilo, že po atentáte na Reagana zneužil svoje postavenie na prevzatie moci, hoci bol piatym v poradí a pokúsil sa v prospech tretej osoby o “ palácový “ prevrat. Nikdy nebol pre tieto podozrenia vyšetrovaný.)

Máte otázky a hľadáte odpovede ? Spýtajte sa, kto mohol mať z toho najväčší prospech …

(Caspar Weinberger, bývalý minister obrany na otázku, či J. Hinckley konal na podnet tretej osoby v pozadí, a či verí v oficiálnu verziu o pozadí atentátu na R. Reagana)

Politické procesy prebiehajú aj dnes. Ale v mene zachovania dôveryhodnosti nekonajú súdy, ale vojaci. Netrestá sa väzením, ale smrťou.

Mŕtvi svoje tajomstvá … neprezradia.