O Slovensku

Preplnená mraznička ako znak blahobytu ? Alebo farebný televízor, prikrytý videoprehrávačom Sony ? Či prvý domáci počítač v rukách dieťaťa ? To je pre niektorých príznak, že rodina žije na úrovni ? No, je naozaj tragické, ak cez optiku spotrebnej elekroniky sa posudzuje životná úroveň, pretože takí Egypťania v staroveku museli byť na tom naozaj zle, keďže nemali prístup k faxom … nie ?

Len mi vŕta hlavou, prečo dokázali postaviť stavby, o ktorých životnosti tie súčasné nemôžu ani snívať … ako to vlastne dokázali, tí zaostalí primitívi ? Alebo je to inak ?

O čom je život ? Napríklad, prišiel som na podnikovú vrátnicu, zapísal sa do zošita a išiel do telocvične, zahrať si v zime minifutbal, či stolný tenis s kolegami. Od jari do jesene sme zase mali prístup do športového areálu podniku, samozrejme zadarmo. Mohli sme si vybrať – futbal, basketbal, volejbal, tenis … alebo len behať na dráhe. Koho nebavila guľatá, mohol sa venovať turistike. Raz mesačne išiel podnikový autobus do rôznych končín krajiny, a jedinou podmienkou účasti bol včasný príchod, aby sa mi ušlo miesto. Iste, stalo sa, že sa aj neušlo … ale bolo mi to jedno, však ten autobus išiel znova o mesiac … len niekde inde.

Farebný televízor … pche, však som nemal čas ani ho zapnúť. Prečo by som sedel pred bedňou, keď som mohol byť celé dni na čerstvom vzduchu ? Nie, nepamätám si, kedy sme kúpili ten prvý, naozaj farebný. Vlastne, viem, že sme ho kupovali len preto, lebo starý televízor sa pokazil, a prišiel jeho čas na cestu do šrotu. Video som si kúpil niekedy po revolúcii, a veru neviem, či som ho mal zapnuté desaťkrát. Nemal som čas … a neskôr som si uvedomil, že to bola vlastne zbytočná investícia. Ako mnoho iných vecí … napríklad povestné Spectrum, pripojené na magnetofón, kde boli dostupné len rôzne hry, a nič užitočné sa s tým vlastne nedalo robiť. Dodnes si pamätám, ako sme sa trápili s jednoihličkovou tlačiarňou … a je to celkom zábavná spomienka, ale musím priznať, že ten počítač bol úplne zbytočný. Skôr predražená hračka …

Život ? Však ten nikdy nebol o mrazničke, počítači, farebnom televízore … či drahom oblečení. Presne si pamätám deň, kedy sme išli liezť s kamarátom po tatranských končiaroch, a uviazli sme vo víchrici, schúlení pod malým stanom, ukrytým v skalnom previse, ktorý sme doslova zubami-nechtami držali celú noc, aby ho neodfúklo. Alebo iný deň, keď sme podcenili tankovanie do auta, a temnou nocou sme ho pomaličky tlačili bezmála osem kilometrov, po opustenej ceste. Či cyklotúru, kde sme precenili svoje schopnosti, a po zdanlivo bezproblémovo prejdenej trase, ktorá mala čosi viac ako osemdesiat kilometrov, sme sa neskôr so zúfalým výrazom v očiach doslova plazili na železničnú stanicu a tlačili svoje tátoše, pričom aj najmenší hrboľ na ceste nám pripadal ako výstup na Kriváň. To je život … spomienky na skutočné zážitky, ktoré nevymazal ani čas.

Diskotéka na malej dedine, z ktorej sme neskôr utekali, aby sme nedostali všimné od miestnych domorodcov, ktorým sa nepáčilo, ako opaľujeme ich krásavice. To je život …

Futbalový zápas, po ktorom sme zase my naháňali jedno pruhované prasa, ktorému by nepomohol ani mikroskop na ksichte … taký bol škuľavý, keď faulovali hráči súpera našich miláčikov … to je život.

Stanovačka pri jednom jazere, kde sme sa zobudili na podozrivé bzučanie, a príjemný zážitok sa zmenil na šprintérsku súťaž v snahe uniknúť roju nazúreného hmyzu … vlastne ani neviem, či to boli včely alebo sršne…. to je život.

Rodičia mi pomáhali so zariadením bytu, a dotrepali chladničku s mrazničkou. Prvé roky bol prínos tohoto zariadenia pre môj život úplne rovnaký, ako kontrola trakcie na húpacom koníkovi. Skoro nikdy som nebol doma, a ak aj … tak som nakúpil, a navaril z toho, čo som priniesol, do posledného zrnka zošrotoval … a zase to bolo prázdne. Však – prečo by som skladoval zásoby, keď som tam aj tak nebol, nie ? Bola mi potrebná ? Nie, nebola … ani môj život nezlepšila.

Spectrum ? Objavil som ho v zaprášenej škatuli, keď sme sa nedávno sťahovali. Komplet … aj s magnetofónom, joystickom, balíčkom kaziet, dokonca bolo aj funkčné. O čosi neskôr som v inej krabici objavil aj skalickú legendu, Didaktik Gama. Tiež funkčnú … Ale spomienky na tieto niekdajšie “ klenoty “ ? Skoro žiadne … ak teda nerátam kamarátov, ktorý na tento vtedajší zázrak techniky chodili zízať, otravovali s hrami …

Presne si však pamätám to, čo v žiadnom obchode nekúpite … napríklad deň, keď mi prvý raz zarodilo hrozno … aj na ten kyslý výraz, na ktorom sa všetci susedia rehotali, keď som ho ochutnal, a zistil, že je – kyslé. Alebo deň, keď som pod schodami objavil malé, chlpaté klbko, ktoré sa triaslo od zimy, bolo biele ako čerstvý sneh … ale po pár dňoch v teple a pohodlí vystrájalo tak, že sme mu dali meno – Garfield.

Kto vie žiť, tomu je srdečne u prdele, či býva na strome a spáva v zavesenej hamake, alebo má luxusne zariadený byt. Kto nevie žiť, ten je bytostne závislý na skupovaní nepotrebných vecí a híkaní susedov, ktorí si neskôr za jeho chrbtom ťukajú na čelo a dobre sa bavia na jeho malomeštiactve.

Páni, vy vlastne vôbec netušíte, o čom je život. Aj keby boli komunisti otvorili hranice dokorán (a tie boli mimochodom blokované obojstranne), vy by ste aj tak skončili pri híkaní v nejakom obchode a nákupe nepotrebných sprostostí. Kto vie žiť, to,mu stačí aj fantázia … kto to nevie, nepomôžu mu ani všetky peniaze sveta. Stále bude len – prázdny …

Slobodu si nosíme v srdci a nemôže nám ju zobrať nikto … preto sme vedeli žiť aj za socializmu, preto sa nám nepáči súčasnosť – sme totiž stále slobodní, a nič nám nebráni vidieť veci také, aké naozaj – sú. Je však slobodný človek, ktorého zaujíma jediné – mamon ? Podľa mňa – nie …