O Slovensku

Výroky predstaviteľov NATO nenechávajú nikoho na pochybnostiach, že táto organizácia nebola nikdy obranným paktom, a niekdajší vznik Varšavskej zmluvy mal svoje opodstatnenie. Dnes totiž aliancia provokuje údajnými cvičeniami na Pobaltí, a málokto verí oficiálnym vyjadreniam jej predstaviteľov. Lenže … takéto hry majú obvykle nečakané konce, a ak sa nevie proti tomu jasne vyjadriť vláda našej krajiny, mali by sme sa zamyslieť, aké dopady môžu mať kroky aliancie na Slovensko.

Pamätáme si ešte výroky predstaviteľov aliancie na pohyb ruských vojsk na ruskom území ? Označovali to za provokácie, a sami začali údajne preventívne cvičenia na odvrátenie údajnej ruskej hrozby. Pravdou však je, že občiansku vojnu na Ukrajine majú na svedomí členské krajiny aliancie, pričom nie je tajomstvom, že niektoré (najmä však Veľká Británia, Francúzsko, USA) zásobujú zbraňami Kyjev, a zároveň financujú jeho vojenské akcie proti rebelom na východe krajiny. Svoju zločinnú činnosť zakrývajú obviňovaním Ruska z podpory povstalcov, a dodávania zbraní.

Aká je pravda ? Skúsme sa vrátiť do minulosti. Presnejšie, do konfliktu, ktorý začal útokom Iraku na Kuvajt, a obsadením malého emirátu. Málokto vie, že v čase pred irackým útokom sondovala iracká diplomacia, ako sa postavia vo Washingtone k prípadnému obsadeniu Kuvajtu. Hoci sa dalo predpokladať, čo S. Husajn urobí, neoficiálne zdroje hovoria, že americkí diplomati sa vyjadrili v tom zmysle – dianie vo vašom okolí nás nezaujíma … čím vlastne požehnali útok Iraku, sprevádzaný množstvom obetí a rozsiahlou mediálnou propagandou, ktorej výsledkom bola aliancia proti Iraku, oslobodenie Kuvajtu, ale hlavne zničenie vojenského potenciálu, ktorého vybudovanie dlhé roky podporoval tak vyspelý Západ, ako aj niektoré krajiny východného bloku. Sluha poslúžil, sluha môže ísť … lebo úlohu nesplnil, teda zvrhnutie iránskeho režimu sa nekonalo ani napriek enormnej snahe S. Husajna a neutíchajúcej podpore tých, ktorí na iracko-iránskom konflikte dobre zarábali.

Pri pohľade na Ukrajinu a spomienke na Irak sa ľahko vynorí pochybnosť, či aj v tomto prípade nejde o niečo úplne iné. Ukrajinský “ Himmler “ Jaceňuk neustále verbálne provokuje, a niekedy si obúva aj galoše neslávneho Goebbelsa, keď šíri klamstvá, a vyvoláva paniku tvrdeniami, že Rusko je priamo zainteresované do konfliktu na Ukrajine. Svoju polievočku ohrieva aj ruská opozícia, presnejšie pozostatky niekdajších Jeľcinových detí, teda zbohatlíckych privatizérov, ktorým režim V. Putina poriadne klepol po rukách, a v nejednom prípade ich pripravil o veľké zisky. Vojenské provokácie začali americkými plavidlami v blízkosti Ruska počas olympiády v Soči, kedy zrejme urobila ruská diplomacia chybu, keď ich tolerovala. Dnes sa totiž ukazuje, že ich úloha bola úplne iná, než sa verejne prezentovalo, a s najväčšou pravdepodobnosťou priviezli príslušníkov amerických bezpečnostných služieb na Ukrajinu.

Keďže Rusko reaguje na provokácie viac-menej verbálne, pribudli ekonomické sankcie pod smiešnou zámienkou (skúsme si spomenúť, ako demokrati dlhé roky okrádali Irak v programe Ropa za potraviny, kde dokonca diktovali ceny, ktoré boli neraz desaťnásobne vyššie, ako bežné), a pretože sankcie majú veľmi negatívny dopad na ekonomiku únie, skúšajú nové formy provokácií – v priamom susedstve Ruska, vojenskými cvičeniami NATO. Všetko vyzerá tak, že sa niekto snaží za každú cenu vyprovokovať vojenskú reakciu Ruska, aby vznikla zámienka na zásah NATO v ukrajinskej občianskej vojne.

V čase, keď zástupcovia Ukrajiny, povstalcov, Ruska a ostatných krajín jednali o spôsobe riešenia konfliktu, bolo vyhlásené prímerie, ktoré údajne porušili povstalci. Ale pravda je trochu iná – ukrajinské vojenské jednotky sa naozaj mierne stiahli, a prestali byť aktívne. Avšak namiesto nich zaútočili na donecké letisko príslušníci dobrovoľníckych práporov, ktorým zjavne nešlo o obsadenie letiska, ale skôr o niečo úplne iné – vybavovanie účtov s ruskou menšinou, presnejšie povedané so všetkým, čo má nohy a nestihlo utiecť. Z výpovedí niektorých účastníkov a svedkov vyplynulo, že strieľali po všetkom, vrátane bezbranných žien a detí, skúšali rabovať a dokonca aj znásilňovať. Reakcia sa dala čakať – povstalci zaútočili, a v relatívne krátkom čase zahnali neonacistických šialencov na útek.

Z tých drobných kontaktov, ktoré mám … sa dá dozvedieť všeličo. Napríklad aj to, že ruských dobrovoľníkov pribudlo. Niektorí odhadujú počet novoprišelcov na tisíc-dvetisíc, iní hovoria, že ich mohlo byť aj okolo päťtisíc. Ťažko povedať, kde je pravda. Zaujímavé však je, že hoci ruská opozícia hovorí o nedobrovoľnej účasti brancov v konflikte, povstalci skôr hovoria o príchode skúsených (zrejme bývalých) vojakov, ktorých do konfliktu pritiahla najmä obava o príbuzných, žijúcich na Ukrajine. Všetci totiž utiecť nemôžu, a mnohí ani nechcú – však sú v Donecku a Luhansku doma.

Zbrane ? Aj to je zaujímavé. Je jasné, že predovšetkým je tam ruská výzbroj, a to na oboch stranách. Ešte zaujímavejšie je však to, že členovia nepravidelných jednotiek, bojujúcich na strane Kyjeva, sú vyzbrojení skutočne špičkovo, a môže im závidieť aj ukrajinská armáda. Objavuje sa množstvo zbraní od výrobcov ako Heckler-Koch (samopaly MP-5, MP-7), SIG SAUER (SIG 522 LR, či ostreľovacie pušky SIG 50), ale aj talianska Beretta. Odkiaľ sa na Ukrajine tieto zbrane objavili, a hlavne – kto ich platí ? Kyjev na to peniaze nemá, a medzinárodné spoločenstvo tvrdí, že všetky dodávky sa orientujú na materiál, nepoužiteľný na vojenské akcie. Niekto asi klame.

Zásah ruskej armády je nereálny. Dokonca ani provokácie nedokážu vyvolať reakciu, po ktorej túži hlavne Jaceňuk, a ľudia, stojaci v pozadí. Čoraz viac sa totiž verejná mienka obracia proti aktérom prevratu, a zdá sa, že sa im situácia úplne vymkla spod kontroly.

Výzvy na adresu Ruska, aby prestalo podporovať povstalcov a prispelo k nastoleniu pokoja a poriadku, sú smiešne. Predovšetkým – povstalci nebojujú v mene Ruska, ale v mene svojich potrieb a záujmov. Sú proti členstvu Ukrajiny v únii, a nejeden z nich otvorene deklaruje, že všetko je lepšie, než to, čo spôsobila únia vo východnej a strednej Európe. Príbuzensky sú navyše spojení s Ruskom, a to sa tiež nedá prehliadať.

Najhoršie na celej situácii je to, že ak na začiatku konfliktu boli povstalci ochotní vyjednávať s Kyjevom a hľadať cestou kompromisu, dnes už zásluhou vystrájania nepravidelných jednotiek neofašistov hovoria, že žiadna dohoda s Kyjevom nie je možná, a jediným riešením je nezávislosť na Kyjeve – teda rozpad Ukrajiny. A to je najhorší variant pre európsky kontinent, lebo nestabilná Ukrajina je ešte horšia, ako nepokojný Balkán. A dá sa čakať, že na upokojenie situácie bude musieť aliancia vojsť do spolku s “ diablom „, a bude nútená požiadať o vojenskú prítomnosť Ruska v nepokojnej oblasti. Bez Ruska a jeho aktívnej účasti mier – nebude.

Kedysi mali dôstojníci prísny kódex cti, ktorý ich nútil často siahnuť aj po tom najhoršom riešení – samovražde zastrelením, ak spôsobili svojej armáde alebo krajine hanbu, či vojenskú porážku.

Smutné je, že ak by sa týmto kódexom riadil aj súčasný šéf NATO Jens Stoltenberg – aliancia by už nemala šéfa. Na ukrajinskom konflikte a množstve obetí totiž svieti – jeho podpis. Najsmutnejšie je, že nepriamo sme za tento konflikt zodpovední aj my všetci – mlčíme a prizeráme sa, ako niekto v našom mene robí krvavú politiku.