O Slovensku

Európska centrálna banka tlačí eurá ako na bežiacom páse. Použitie je predurčené, naďalej sa porušujú pravidlá a ECB v rozpore s nimi nakupuje štátne dlhopisy. I to je jeden zo znakov, že celá eurozóna je dôsledne premysleným a realizovaným politickým podvodom, ktorý zaplatia obyčajní ľudia (nielen na Slovensku).

Jeden z často šírených mýtov hovorí, že Nemecko čerpá z eurofondov sotva polovicu toho, čo do spoločnej pokladne odvedie

Je to hrubá demagógia. Rečou čísel to síce pôsobí ako pravda, ale žiada si to hlbšie zamyslenie, ako vlastne celý systém eurofondov funguje.

Podľa štatistík z roku 2010 bolo naúspešnejšou krajinou v čerpaní eurofondov v rámci celej únie – Poľsko. Mnohí sa tomu divia, ale má to svoju logiku. U našich severných susedov pôsobí množstvo zahraničných firiem, ktoré vytvorili pracovné miesta pre domáce obyvateľstvo. Za svoje peniaze ? Rozhodne nie, vytvárali ich na základe dohôd s poľskou vládu, teda podobne ako na Slovensku – výmenou za poskytnutie štátnej podpory. Aký je teda výsledok úspešného čerpania eurofondov ? Peniaze sa nalejú naspäť tam, odkiaľ prišli a k tomu prichádza ešte aj pridaná hodnota v podobe ovládnutia trhu, a zníženia konkurencieschopnosti, lebo na základe pravidiel Bruselu sa podporuje len to, čo neohrozuje bohatých a mocných … či ich priateľov v podnikateľských kruhoch.

Rútime sa do močariska dlhov a bezcennej meny. V podstate sa dá povedať, že verne kopírujeme to, čo predchádzalo kríze v 30. rokoch minulého storočia, a neskôr skončilo vojnovým konfliktom vo svetovom meradle.

Veríte tomu, že by v prípade pádu eura a návratu národných mien súhlasili Nemci s pôvodným výmenným kurzom 1:1,9558, a Slováci by dostali aspoň tých 1:30,1260 ?

Potom ste veľmi naivní. Zásluhou politiky ECB sa z eura stala bezcenná potlač papiera s podobnou hodnotou, akú má americký dolár – teda určenou výhradne politickým rozhodnutím, všeobecne presadzovaným rôznymi gangstrami na politickej a bankovej úrovni. Áno, gangstrami. Iba gangstri totiž obchodujú s falošnou menou.

Takže ECB odkupuje vo veľkom štátne dlhopisy, a môžeme si položiť jednoduchú otázku.

Prečo a v koho záujme to ECB robí ?

Mohli sme by nájsť množstvo odpovedí, ale najlepšie vyznieva tvrdenie viacerých ekonómov, že eurozóna sa neosvedčila, pomaly speje k rozpadu, a niekto v pozadí si chystá nástroje na obdobie, kedy sa vrátia krajiny k národným menám, aby ich v prípade potreby – mohol vydierať. No nech to robí ECB s akýmkoľvek cieľom, je to porušenie pravidiel, ktoré boli dohodnuté v Lisabonskej zmluve a jej dodatkoch, je to porušenie pravidiel, ktoré nám vnútili pred vstupom do únie a prijatím spoločnej meny. A to stojí za zamyslenie, nie ?

Najväčšími nepriateľmi únie sú v súčasnosti – Grécko a Rusko

Grécko sa vo voľbách vzoprelo, a dalo jasne najavo, že Brusel si môže svojich skorumpovaných úradníkov zobrať, a to aj s dlhmi, do ktorých Grékov vohnal. Euroval totiž vôbec neúčinkuje tak, ako sa hovorilo … hoci, možno paradoxne účinkuje tak, ako sa plánovalo – ale nehovorilo. Zadĺženosť Grécka stúpla, ako spomenuli mnohí komentátori. Takže efekt eurovalu je pre Grécko ničivejší ako humanitárne bombardovanie … ale niekto na tom pekne zarobil. Napríklad banky na svojich špekulatívnych investíciách do bezcenných gréckych dlhopisov, lebo hoci sa vzdali pomernej časti dlhu, aj tak dostali oveľa viac, než investovali. Minimálne posledných dvadsať rokov boli totiž všetky pôžičky Grécku (a nielen tejto krajine) len o predĺžení splatnosti pôvodných pôžičiek, a zvýšení dohodnutého úroku.

Rusko je nepriateľom Bruselu od počiatku. Ukrajina je v tejto hre nástrojom, a keby jej nebolo, našiel by sa iný prostriedok, ako Rusko vydierať. Obrovské zásoby nerastného bohatstva, ktoré Rusko vlastní, sú tŕňom v oku nielen zapredanej emigrantky Marie Korbelovej, ktorá sa hanbila aj za svoje poctivé meno. Iste, mnohí sa smejú, že Rusko žije a tvorí svoj rast (podľa nich) len z ťažby a predaja ropy, plynu či iných komodít … lenže únia žije len z tlače a predaja falošnej meny, takže – nad kým sa treba naozaj zamyslieť ? Nehovoriac o tom, ako rovnakí ľudia s pobúrením pripomínajú menovú reformu z roku 1953, ale vôbec im nevadia následky menovej reformy z roku 2009, teda výmeny koruny za euro. Už vtedy nemalo euro hodnotu, za akú sa menilo, a teda to bola nová lúpež na úsporách obyvateľstva. A to už nebudeme ani spomínať ďalšie znehodnotenie úspor, ku ktorému dochádza neustálymi emisiami tejto meny.

Na druhej strane kritici Ruska obchádzajú fakt, že Kremeľ zvyšuje svoje zlaté zásoby, a teda na rozdiel od dolára či eura je schopný kryť vlastnú menu skutočnou hodnotou, teda tým, čo USA v 70. rokoch zrušili, aby mali peniaze na svoje vojenské výboje – návratom zlatého štandardu.

Okrem toho netreba zabúdať na vojenský potenciál Ruska, ktorý je aj napriek posmeškom stále oveľa väčší, ako potenciál ktoréhokoľvek protivníka, vrátane NATO.

Rusko vojny obvykle nezačína, ale vždy ich – ukončí

Nie, dnes nemôžeme v žiadnom prípade vyčítať Rusku konflikty v Čečensku, či vojnu s Gruzínskom. Predovšetkým, dnešný príklad Donecka a Luhanska (či predtým Krymu) jasne ukazuje, že nezávislosť a samostatnosť sú podľa politiky Bruselu a Washingtonu prípustné len tam, kde to vyhovuje ich záujmom. V opačnom prípade by nemali problém tento vývoj akceptovať. Navyše, Gruzínsko sa dalo samotné vyprovokovať k agresii, a výsledkom bola prehratá vojna.

Len na okraj, v Južnom Osetsku prebehli dve referendá o nezávislosti, prvé v roku 1992 a druhé v roku 2006. Obe skončili jasným výsledkom, teda obyvateľstvo hlasovalo pre nezávislosť a obe – európska únia neakceptovala. Navyše, minimálne od konca 90.rokov dodávali členské krajiny únie zbrane a technológie do Gruzínska, hoci tam bol nevyriešený konflikt s menšinami.

Triezvy a nezaujatý pohľad na európsky vývoj hovorí jasne – cieľom Bruselu a Washingtonu bolo rozbiť strednú a východnú Európu, čo najviac rozdrobiť Rusko, aby bolo možné budovanie impéria, nad ktorým by slnko nezapadalo. (preto tak nadšene tlieskali deleniu Československa, lebo sme im ušetrili prácu, a nebol na to potrebný druhý Mníchov)

V prípade Ruska však tento plán nevychádza. A tak sa struna napína a skúša, kedy sa roztrhne …

Len slepý by nevidel, že politika Bruselu (verného lokaja Bieleho domu) nás približuje k vojne. Konfliktu, ktorý nemôže nikto vyhrať, ale všetci ho s istotou prehrajú. Ešte smutnejšie je to, že sa nájde množstvo oviec, ktoré slepo nasledujú vedúceho barana (Brusel) a ženú sa do priepasti za istou smrťou. Mali by si však niečo uvedomiť – ich páni budú sedieť v teple bunkrov, a prizerať sa, ako ovce končia polámané na dne priepasti. Ich páni v prípadnej vojne bojovať – nebudú.

A túto budúcnosť chcete zanechať svojim deťom ?

________________________________________________

A mám odkaz aj pre rôznych zapredancov tejto špinavej politiky. Jedno porekadlo hovorí, že zradcom ruže nekvitnú. Možno aj preto istý vojvodca mal železnú zásadu – prebehlíkov a zradcov od protivníka vždy vypočul a potom – popravil. Riadil sa jednoduchou zásadou, že kto zradil raz – bude zrádzať vždy.

Nehovoriac o tom, že z minulosti poznáme dosť príkladov, ako dopadli kolaboranti a zradcovia, keď ich dostal do rúk rozzúrený národ. Napríklad B.Mussolini a jeho milenka C.Petacci skončili zastrelení na kandelábroch, a do ich tiel, visiacich dolu hlavou hádzal rozzúrený dav kamene.

Stojí to za tie peniaze a chvíľkový pocit moci, či dôležitosti ?

Mimochodom, keby dnes žili štúrovci a videli, čo sme dovolili urobíť s naším národom a štátom ( o ktorom oni nemohli ani len snívať), tak by hádzali kamene do nás – všetkých.

_________________________________________________

Kto má dve zdravé ruky a jasnú myseľ, ten nepotrebuje Brusel, a v minulosti nepotreboval Kremeľ. Nepotrebuje milodary, nepotrebuje chlácholivé potľapkania po pleciach …

Obdiv, žiaru reflektorov, moc, vystavovanie majetku, potlesk … či iný podobný druh “ hodnôt “ potrebujú len duševní mrzáci. Nedávno som videl istú promenádu v Cannes. K hotelu natiahli od cesty krásny červený koberec, z oboch strán lemovaný hodvábnymi šnúrami, za ktorými stál nadšene vrieskajúci dav a sledoval, ako z luxusnej limuzíny vystupuje v drahých šatách – prostitútka. Žena, ktorá pokojne priznala, že jej posteľou prešli stovky milencov a mileniek … žena, ktorá by si pokojne mohla dať namontovať na spodné prádlo taxameter … žena, na ktorej vlastne nebolo čo obdivovať …

A bokom od vrieskajúceho davu prechádzal v tichej anonymite pán profesor, na ktorého životnom účte sú stovky zachránených životov a desiatky nových liečebných postupov

Tragédiou súčasnosti je, že štetkám sa klaniame a od ĽUDÍ čakáme, že nám – zachránia život.

__________________________________________________

Ako som už inde spomenul, pripravujem samostatný projekt o živote (skutočnom živote) na Slovensku. Dajte mi vedieť, ak ste ochotní prispieť svojimi skúsenosťami … budem rád.