O Slovensku

Životná úroveň na Ukrajine nikdy nebola oslňujúca. Na druhej strane, bolo výhradne zásluhou Ruska, že Ukrajinci nepadli ešte hlbšie. Ak by sa totiž chovalo Rusko podľa modelu európskych či amerických obchodných modelov, zrejme by už dávno Ukrajinci kúrili drevom, a varili v hrncoch šachorinu.

Ak chce niekto vytýkať Kremľu obchodnú politiku, založenú na princípe výmeny ekonomickej podpory za politickú spoluprácu alebo podriadenosť záujmom Ruska, pripomeňme si, že tento model je základom politiky európskej únie i Bieleho domu. Ak by to tak nebolo, netrpela by Kuba vyše polstoročia embargom.

Niečo za niečo … je to férové ? Neviem, ale skúsme si pripomenúť, že milióny Američanov nemajú zdravotné poistenie, ale ich vláda pokojne vyplatí miliardy dolárov na podporu prevratu v krajine, ktorú Američania ani nenájdu na mape. Možno by sme si mali pripomenúť, že rovnakým spôsobom plytvá prostriedkami aj eurobyrokracia, hoci celý ohviezdičkovaný cirkus sa zmieta v ekonomických problémoch. Možno by sme si mali pripomenúť, že na africkom kontinente zúria rôzne choroby, hladomor a napriek tomu to tzv. civilizovaný svet vôbec nezaujíma.

Prečo ?

Žiaľ, musíme sa zaujímať zásluhou zločincov v politike o situáciu v okolí Slovenska. Na začiatok si pripomeňme, že v našom okolí bol pokoj dovtedy, pokiaľ nezačali presadzovať svoje záujmy tzv. demokrati … v civilizovanej spoločnosti, skutočne civilizovanej – by ich nazvali zločincami a vzhľadom na ich nebezpečnosť, zrejme nemilosrdne odstránili. Minimálne z dosahu moci.

Susedíme so štátom, ktorý sa zásluhou demokratov (skôr zločincov) začal zmietať v skutočnej občianskej vojne. Korene konfliktu siahajú do čias, kedy odsúdená podvodníčka expremiérka J. Tymošenková začala šíriť správy o svojom ťažkom ochorení, a problémoch vo výkone trestu. Zrazu všetci zabudli, že práve táto podvodníčka okrádala ruských obchodných partnerov o zaplatený tovar, spôsobila plynovú krízu a ohrozila obyvateľstvo mnohých štátov, lebo nechcela plniť záväzky svojej krajiny voči dodávateľovi – Rusku. Zrazu všetci zabudli, že tak pretriasanú (údajne) nevýhodnú zmluvu o dodávkach plynu na Ukrajinu podpísala práve J. Tymošenková.

Naskytla sa možnosť, medzinárodní zločinci v politických funkciách sa po nej vrhli

Čo je vlastne v pozadí konfliktu na Ukrajine, okrem intríg a záujmov Bruselu, tejto poslušnej slúžky Bieleho domu ? Ak niekto tvrdí, že obavy Ukrajincov z hegemónie Ruska v regióne, klame. Ukrajina totiž nikdy nebola jednoliatym územím, s obyvateľstvom, ktoré by malo jasnú predstavu o svojom smerovaní.

V rôznych časových obdobiach patrilo územie Ukrajiny striedavo pod rôzne štátne celky, a niekedy bolo aj samostatné. Čo sa však nikdy nemenilo, boli vzťahy medzi východom a západom krajiny. Východ sa často ocital pod vplyvom záujmov Moskvy, neraz bol obsadený Tatármi, ktorí cez jeho územie podnikali nájazdy na okolité krajiny. Západ sa neraz ocitol pod vplyvom Poľska, Litvy, a často bol územím, kde sa riešili mnohé konflikty, napríklad počas poľsko-litovskej únie a kozáckych povstaní.

Jednoducho – hoci situácia môže vyvolávať dojem, že ukrajinský národ je jeden … nikdy tomu tak nebolo, a nie je tomu tak ani dnes. Silné väzby k Rusku na východnej Ukrajine nie sú dané vývojom posledných desaťročí, práve naopak – tie sú následkom vývoja dlhých stáročí. A podobne je tomu aj na západe, kde sú tieto silné väzby k okolitým krajinám, Slovensko nevynímajúc. Tu sú korene súčasného konfliktu, pretože o Ukrajincoch odjakživa platilo, že na vytiahnutie do boja nepotrebovali veľa – často bojovali za cudzie záujmy, neraz ako žoldnieri v cudzích službách, a skoro vždy na to doplatili – sami.

Ukrajina je novodobým Titanikom a európske veľmoci sa môžu za svoju politiku a jej výsledky – hanbiť

Je na škodu veci, že európske záležitosti môžu pokojne riadiť (nechcem nikoho uraziť, konštatujem len stav) nevzdelaní idioti. Ak by si totiž našli chvíľku času na štúdium dejín kontinentu, veľmi rýchlo by zistili, že na Ukrajine sa konflikty vyvolávali ľahko, ale upokojenie trvalo dlhé roky, neraz desaťročia. Bolo to dané tým, že miestni obyvatelia začali konflikt na cudzí podnet, a neskôr už násilím riešili vlastné nezhody, či krivdy minulosti. A obvykle v krvavom víre udalostí úplne zabudli na to, prečo vlastne začali bojovať. Svoje skúsenosti s tým mali aj Poliaci, pre ktorých boli nepokoje na ukrajinskom území začiatkom konca poľskej šľachtickej republiky, teda poľsko-litovskej únie. A neskôr sa všetko skončilo posledným delením Poľska, ktoré následne zaniklo.

Dá sa konflikt na Ukrajine zastaviť ? A kto ho môže zastaviť ?

Pokiaľ niekto očakáva, že mierové rokovania, ktoré pokrytecky iniciovali otcovia konfliktu, teda Brusel a Washington – povedú k zastaveniu bojov a nastoleniu prímeria – veľmi sa mýli. Východ Ukrajiny jednoznačne odmieta vládu v Kyjeve, ktorá je postavená na organizátoroch krvavého prevratu z Majdanu. Povstalci nemajú záujem o pričlenenie k Rusku (hoci ich volajú proruskými), ale sú si veľmi dobre vedomí toho, ako krajina skončí, ak sa ocitne pod vplyvom Západu. Poznajú to z príkladov ostatných krajín strednej a východnej Európy. A o tento vývoj nemajú záujem. V podstate chcú niečo, čo nevyhovuje ani Bruselu, ale ani Kremľu – štát, nezávislý na politike a záujmoch iných.

A o čo ide Bruselu a Bielemu domu na Ukrajine ?

Predovšetkým, na záujmy Ukrajiny a jej obyvateľstva všetci srdečne kašlú. Vyvolanie konfliktu na Ukrajine malo podľa vývoja tri ciele – prvým bolo získanie prístupu ku Krymu a ruským základniam, čo sa zjavne nepodarilo. Druhým cieľom bolo vyprovokovanie Ruska k vojenskej reakcii, čo tiež nevyšlo podľa predstáv autorov krvavého prevratu. Rusko sa do konfliktu zapojilo len formou humanitárnej pomoci (mimochodom, a kde je podobná pomoc od ostatných “ demokratov ? ), a uvoľnilo ruky tým, ktorí majú k východnej časti Ukrajiny rodinné väzby a mali záujem chrániť vlastné rodiny, žijúce na tomto území. Je nepochybné, že vzhľadom na organizovanosť odporu povstalcov sa dá predpokladať aj ruské “ poradenstvo „. Lenže s týmto druhom “ pomoci “ začali tí, ktorí pred olympiádou v Soči postupne dopravili na Ukrajinu príslušníkov súkromných bezpečnostných služieb a následne provokovali Rusko pobytom vojnových lodí s plnou výzbrojou v okolí jeho pobrežia.

Pri súčasnom vývoji však môže ísť Bruselu a jeho pánovi v Bielom dome len o jediné – zachovanie tváre v konflikte, ktorý sa vymkol spod kontroly. Navyše, ak jastrabi v NATO presadia dodávanie zbraní pre ukrajinskú armádu, môžeme očakávať ruskú reakciu – dodávky zbraní povstalcom.

Tretí cieľ ukrajinského konfliktu sa odhalil pomerne nedávno – NATO chce dostať svojich vojakov a základne na územie krajín, kde doteraz neboli. Chce vojensky obsadiť územie bývalých členských krajín Varšavskej zmluvy, a pripraviť si tak štartovaciu pozíciu pre dlho pripravovanú agresiu voči Rusku. Ak niekto poukazuje na vyjadrenia ruského prezidenta V. Putina ohľadom schopností jeho vojsk, treba mu doporučiť, aby sledoval ruské zdroje a hlavne celé jeho vystúpenia. Potom pochopí, že napríklad vyjadrenia ohľadom Poľska či iných krajín sú hrubo prekrútené a vytrhnuté z kontextu. Napokon – podobne sa chovali médiá aj v prípade agresie voči Iraku v prípade hľadania (amerických) zbraní hromadného ničenia.

Kto môže nastoliť mier na Ukrajine ? A ako to všetko skončí ?

Vláda v Kyjeve to nedokáže. Predovšetkým na to nemá jej armáda schopnosti, a aj v prípade dodávok kvalitnejšieho vybavenia nebude mať na to možnosti. Médiá totiž úspešne taja, že ukrajinská armáda bojuje nielen s povstalcami, ale aj rastúcim počtom dezercií, či odporom obyvateľstva. Bojová morálka je na bode mrazu, keďže mnohí ani nevedia, za čo bojujú a hlavne – prečo bojujú proti vlastným.

Brusel a Biely dom konflikt vyvolali, takže minimálne na strane povstalcov nie je veľká ochota akceptovať ich ako sprostredkovateľov mieru. Tým skôr, že nazývajú povstalcov teroristami (čo je napokon bežný slovník najväčšieho teroristu na svete – B. Obamu a štátu, ktorý reprezentuje) Navyše, povstalci už prestali veriť sľubom Kyjeva a ich požiadavky narastajú. Médiá opäť úspešne mlčia o tom, že okrem iného žiadajú nezávislé vyšetrenie udalostí na Majdane, odstúpenie prezidenta Porošenka, premiéra Jaceňuka a ich stíhanie za zločiny, ktoré im kladú za vinu. Počnúc prevratom, končiac zmanipulovanými voľbami … ktorým sa potichu prizerali bez výhrad aj rôzni pozorovatelia OBSE.

Kremeľ ako sprostredkovateľ mieru ? Opačný problém – Kyjev by ho v súčasnom zložení neakceptoval, pretože V. Putin sa vôbec netají svojím postojom voči súčasnej kyjevskej “ vláde „. Navyše, cieľom sankcií proti Rusku je jediné – prinútiť ho, aby sa na ukrajinský konflikt nepozeralo, a akceptovalo, že armáda zmasakruje za pomoci Bruselu a Washingtonu obyvateľstvo na východnej Ukrajine – alebo, buďme presnejší, zmasakruje povstalcov. Nehovoriac o komických požiadavkach, aby sa ruskí vojaci na ruskom území pohybovali podľa predstáv Bruselu a Washingtonu.

Takže, ako to skončí ? Jednou z možností je riešenie, ktoré navždy poznačilo kórejský poloostrov. Teda vytvorenie línie, dôsledne stráženej a hľadanie východiska v budúcnosti. Vieme však, ako sa toto riešenie podpísalo na osudoch Kórejcov, a nedá sa teda čakať, že by sa opäť použilo. Navyše, minimálne autori ukrajinského prevratu by s ním nesúhlasili, lebo pre nich by bolo podobné riešenie – porážkou.

Víťazstvo ukrajinskej armády ? Úplne nereálne. Nepovedie k nemu ani pomoc zo Západu, skôr to konflikt vyhrotí.

Víťazstvo povstalcov ? Aj to je nereálne, lebo ak by aj oslobodili územia, obsadené ukrajinskou armádou a obnovili hranice nezávislých republík, nikto ich diplomaticky neuzná. Západ totiž kašle na práva obyvateľstva a počet obetí – zaujíma ho len dosiahnutie cieľa, teda získanie pozície pre umiestnenie vlastných armád.

Nerád to hovorím, ale na Ukrajine nás čaká rovnaký vleklý konflikt, ako vyvolali USA v Iraku, Líbyi či Sýrii. Aj keď sa dajú predpokladať obdobia pokoja, bude trvať veľmi dlho, kým sa všetko skončí. A všetci budeme tancovať od radosti, ak konflikt na Ukrajine nebude povestnou iskierkou k začatiu nového konfliktu – v Európe.