O Slovensku

Ak si spomeniete, tak prijatiu Lisabonskej zmluvy predchádzal neúspešný pokus o vypracovanie a schválenie tzv. európskej ústavy. Tá nebola schválená, a tak prišiel náhradný variant, v ktorom sa vypustilo slovo ústava, a zaviedol termín Lisabonská zmluva, ktorá mala byť podľa tvrdenia politikov akýmsi doplnkom existujúcich zmlúv a právnych noriem. Nikto však nepriznal, že obsah tejto zmluvy je až na pár slov identický s odmietnutým návrhom ústavy.

Základom sú dve funkcie – (hovorovo) funkcia európskeho prezidenta a ministra zahraničia. Nemôžete si ich vybrať, nemôžete ich voliť, nemôžete ich ani vyzvať k zodpovednosti za spôsob výkonu funkcie – pritom majú mandát na zastupovanie únie, teda aj vás.

Môžeme pokračovať tým, že Lisabonská zmluva zrušila prijímanie rozhodnutí na základe jednomyseľnosti, a zaviedla rozhodovanie na základe väčšiny. Alebo pokračujme tým, že predstavitelia únie určia smer zahraničnej politiky, a všetky krajiny sú povinné rešpektovať ich rozhodnutie. (dnes to vidíme na príklade vydierania Ruska)  Ďalej znenie zmluvy umožňuje predstaviteľom únie meniť zmluvy bez potreby schválenia členskými krajinami. Zrušil sa aj systém jedného komisára za každý štát, národné parlamenty nemôžu zasahovať do rozhodnutí, prijatých európskym parlamentom a môžu len schvaľovať uznesenia Bruselu.

Strata nezávislosti

Únia môže bez súhlasu členských štátov prevziať skoro všetky ich kompetencie, a vzniká (de facto) štát s názvom Európska únia … a ten zase môže kedykoľvek podľa potreby vrátiť právomoci jednotlivým štátom. Európsky súd získava kompentencie, ktoré ho stavajú nad národné súdy, a nemusí brať ohľad na ich rozhodnutia.

Členské štáty stratili právo veta v otázke kontroly Európskej centrálnej banky, rovnako aj energetike, dopravnej politike a rozpočte únie. (práve to je podstata nesúhlasu zástupcov Veľkej Británie)

Rozšírenie právomocí Europolu, možnosť založenia európskej polície, právomoci súvisiace s občianskym a trestným právom, možnosť definovania trestných činov a určovania trestných sadzieb.

Čo to znamená v praxi ? Napríklad jedného dňa môže byť kritika únie definovaná ako trestný čin … alebo nám Brusel môže nariadiť, aby sme zatvorili Mochovce, lebo ich prevádzka nie je v súlade s jeho energetickou politikou … alebo si skúste položiť otázku, prečo sa miliardy eur nalievajú do nezmyselných dopravných riešení, a nebudujú sa rýchlostné koridory najvhodnejšími trasami – aj tam totiž môže Brusel zasiahnuť, a povedať – tadiaľto diaľnica nepovedie

Prijala sa napríklad aj Charta ľudských práv EÚ. Viete o tom, že môže byť využitá na prelomenie platnosti Benešových dekrétov ? Viete, že prijať Lisabonskú zmluvu sme mohli samostatne, ale odstúpiť od nej – už nie ?

Od 1. novembra 2014 je kvalifikovaná väčšina vymedzená ako väčšina rovnajúca sa najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z pätnástich členov a zastupujú členské štáty zahŕňajúce najmenej 65 % obyvateľstva Únie

Pozorne si všimnite slovné spojenie – členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z pätnástich členov … v praxi to znamená, že krajina nemusí mať v Rade žiadne zastúpenie, a bude sa musieť podriadiť rozhodnutiam.

Od 1. novembra 2014 sa Komisia skladá z takého počtu členov vrátane jej predsedu a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý zodpovedá dvom tretinám počtu členských štátov, pokiaľ Európska rada nerozhodne jednomyseľne o zmene tohto počtu

(do 1. novembra 2014 platilo, že

Komisia vymenovaná medzi nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy a 31. októbrom 2014 sa skladá z jedného štátneho príslušníka za každý členský štát vrátane jej predsedu a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý je jedným z jej podpredsedov)

Demokracia ako vyšitá – členmi ste, prijímať rozhodnutia musíte, ale podieľať sa na ich tvorbe a rozhodovaní o nich – môžete, ale nemusíte.

Členské štáty aktívne a bezpodmienečne podporujú zahraničnú a bezpečnostnú politiku v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú činnosť Únie v tejto oblasti. Členské štáty spolupracujú na zvyšovaní a rozvoji svojej vzájomnej politickej solidarity. Zdržia sa akéhokoľvek konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie alebo ktoré by mohlo znížiť účinnosť jej pôsobenia ako súdržnej sily v medzinárodných vzťahoch (1)

Nie je teda podstatné, že národné záujmy politika únie poškodzuje, podstatné je, aby národná vláda bez ohľadu na následky konala v súlade so záujmami únie.

Členské štáty sa vyhýbajú nadmernému štátnemu deficitu

Neviem, nie je deficit štátnych financií členských štátov únie, už dávno nadmerný ? Podľa ekonómov je, ale – nikto nekoná. Len sa rozpráva, rozpráva a rozpráva.

Dohody uzavreté Úniou sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty

Takže nie je podstatné, či to je alebo nie je v súlade so záujmami jednotlivých členských krajín. Len na okraj pripomeniem, že pri uzatváraní dohôd majú vplyv nevolení úradníci – európsky prezident a tzv. predstaviteľ pre zahraničie (v podstate európsky minister zahraničia).

Ako v praxi vyzerá zahraničná politika únie, to dnes vidíme na príklade Ukrajiny. Hlavne na zložení ukrajinskej vlády, ktorej zloženie sa vymyká všetkému, čo sme dodnes zažili. Niektorým členom museli darovať na poslednú chvíľu občianstvo, poradcom prezidenta je človek, stíhaný v domovskej krajine pre rôzne zločiny. Niet väčšieho výsmechu práva a spravodlivosti, než vidieť na Ukrajine pod kuratelou únie.

Ešte niečo iné je v súvislosti s praktikami únie zaujímavé – štrajky bežných pracovníkov neraz vedú k použitiu hrubej sily na ich ukončenie, s dvoma výnimkami – v prípade pracovníkov justície a polície sa podmienkam vyhovie okamžite, alebo po krátkom čase zdanlivého váhania. Aj to o niečom svedčí.

Nehovoriac o štatistikách – niektoré sa vytvárajú tak narýchlo, že si autori ani nestihnú všimnúť, ako ich zbabrali. Napríklad štatistiku vývoja hodnoty bitcoinu (virtuálnej meny), ktorá monitoruje obdobie medzi augustom 2015 a februárom 2015. (ukážka tu, som zvedavý, kedy ten graf upravia) … ináč, všetky virtuálne meny sú známe vysokými výkyvmi hodnoty, takže grafy nevypovedajú vlastne o ničom.

Súhlasili by ste s podpisom Lisabonskej zmluvy, ak by ste poznali jej znenie a priame (možné) následky jej schválenia ?

Írsko bolo jedinou krajinou, kde sa mohli občania vyjadriť k Lisabonskej zmluve, kde bol jej obsah primerane vysvetlený a zverejnený. Ostatné krajiny sa na doporučenie (skôr pokyn) Bruselu vyhli riziku odmietnutia v ľudovom hlasovaní, zvolili parlamentnú cestu a informácie o podpise toho dokumentu a jeho obsahu (teda vplyve na krajinu) dôsledne filtrovali. Napriek všetkému, prvé írske referendum skončilo odmietnutím Lisabonskej zmluvy, a druhé po roku bolo úspešné len zásluhou rôznych ústupkov pre Írsko (čiže politických kšeftov).

Václav Klaus žiadal výnimku z Charty ľudských práv EÚ v otázke možného prelomenia Benešových dekrétov a nakoniec bola Českej republike priznaná.

Slovensko ? Lisabonskú zmluvu ratifikovalo bez výhrad a dodatočných požiadaviek, ako konštatovali rôzne médiá. A to aj napriek tomu, že oficiálne vyjadrenia vtedajšej vlády hovorili jasne – nielen o súhlase s požiadavkami českej strany, ale aj nutnosti pripojenia Slovenska k týmto požiadavkám, a vyjednania potrebnej výnimky. Nestalo sa.

Dnes sa hovorí o energetickej únii. Málokto z bežných ľudí tuší, o čom je vlastne reč. Jej podstata je jednoduchá – dostať všetky zdroje pod kontrolu Bruselu, zveriť mu rozhodujúce právomoci s ich správou, a teda elegantne obísť právomoci národných parlamentov. Hoci v iných krajinách otvorene upozorňujú na nebezpečnosť tohoto kroku, Slovensko cestou svojho zástupcu ako vždy – bezvýhradne tlieska. Opäť sa informácie dôsledne preosievajú, takže napríklad nikto nehovorí o tom, že súčasťou tohoto plánu je napríklad aj rozhodovanie Bruselu o tom, s kým a za akých podmienok bude krajina spolupracovať.

Môže sa tak pokojne stať, že v zmysle istého ustanovenia (1) bude musieť Slovensko a jeho vláda ísť v záujme Bruselu proti vlastným záujmom, čo sa negatívne odrazí na životnej úrovni obyvateľstva

EÚ už dávno nefunguje podľa pôvodnej predstavy, a už vôbec nie v súlade s tým, o čom kedysi hlasovali občania v referende. Stáva sa hydrou, ktorá požiera úplne všetko, čo zbadá.

Len pre zaujímavosť, niekdajšie RVHP nemalo ani zlomok právomocí súčasnej únie, a napriek tomu sme z neho chceli za každú cenu odísť. Paradoxne, dnes sa pokojne prizeráme tomu, ako nás krok za krokom zatvárajú do koncentračného tábora, proti ktorému sú aj niekdajšie sibírske gulagy pomaly rozprávkou pre deti na dobrú noc.

Samostatnosť sme udržali sotva desaťročie … otroctvo podpisujeme s takým ľahkým srdcom, akoby sme ani nemali vôľu sami o sebe rozhodovať, kašleme na budúce generácie, kašleme na vlastné deti

Nechávame im rastúce dlhy, privandrovalcami ovládanú krajinu a rastúcu biedu … Sme akoby ranení slepotou a hluchí k tomu, čo sa deje okolo nás – nespokojnosť vyjadrujú nielen Gréci … ale aj Íri, Katalánci, Baskovia, Lombarďania, Valóni či Flámi. Nespokojnosťou to vrie aj v Poľsku, donedávna najoddanejšom partnerovi únie. Britská vláda sa otriasa v základoch, lebo čelí čoraz väčšiemu tlaku verejnosti, aby pripravila ľudové hlasovanie o zotrvaní v únii. Vo Francúzsku čoraz viac odmietajú politiku súčasného prezidenta, a spomínajú na generála de Gaulla a jeho časy.

Ale my na Slovensku slintáme nad rečami o nenahraditeľnosti Bruselu pre našu krajinu. Vieme veľmi dobre, že na investície dostávame s maličkým a bezvýznamným úrokom to, čo sme do Bruselu zaplatili, a prídavkom aj rôzne obmedzenia – na čo nemôžeme použiť vlastné peniaze.

______________________________

Brusel a jeho politika sa mi hnusia ešte viac, ako niekdajšie RVHP. A otvorene priznávam, že rozhodnutia RVHP pod kuratelou Moskvy sa mi hnusili odjakživa … extra však od čias, kedy bol zablokovaný projekt Škody 110 Super Sport a čias, keď z ambiciózneho projektu Škody Favorit urobili plechový paškvil, neveľmi podobný pôvodnej myšlienke. A to už nehovorím o iných rozhodnutiach, ktoré zasiahli priamo do mojej profesie, a neraz urobili z veľmi šikovných ľudí poslušných robotov, plniacich rozkazy straníckych tupcov.

Nešťastie tejto krajiny je však v tom, že niekdajších straníckych tupcov nahradili iní – tupci. A tak myšlienka komunizmu paradoxne zažila obrodenie zásluhou – Bruselu