O Slovensku

Socializmus a komunizmus … socializmus a komunistická strana … predovšetkým jedna základná informácia pre tých, ktorí nezažili, a tých, ktorí zažili a chcú napriek tomu zavádzať ostatných –

V tejto krajine bol socialistický ekonomický model, ktorý bol založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov a prerozdeľovaní zisku, ktorý prinášal tento spôsob hospodárenia 

A pri moci bola komunistická strana, čo bol priamy následok dejinného vývoja, najmä však hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia, ktorá priniesla biedu, hlad, a nakoniec skončila svetovou vojnou

Takže, v roku 1989 nepadol socialistický ekonomický model v dôsledku “ gréckeho “ hospodárenia, ale naopak, na základe vopred pripraveného plánu sa komunistická strana vzdala moci (a teda aj zodpovednosti za smerovanie a vývoj štátu), odovzdala moc do rúk svojich nástupcov (a pri spomienkach spoluväzňov V. Havla sa dá veriť presvedčeniu, že si ich vopred pripravila a vychovala) – a odišla do minulosti. Jej vrcholní predstavitelia si konečne mohli slobodne užiť majetky, ku ktorým prišli neraz dosť pochybným spôsobom, ale v tom sa nelíšili a nelíšia od svojich nástupcov.

Socializmus prežíval z toho, o čo okradli komunisti obyčajných ľudí …

Obyčajné klamstvo, nič viac. Dá sa súhlasiť len s tým, že po skončení vojny prišlo množstvo ľudí o svoje majetky v dôsledku Benešových dekrétov, a rovnako sa dá súhlasiť s tvrdením, že po nástupe komunistickej strany k moci došlo k zneužitiu postavenia a moci, a komunisti na základe rôznych pochybných rozhodnutí znárodnili množstvo súkromného majetku.

Ale – na druhej strane, najviac kričia o krivdách znárodnenia tri skupiny ľudí

1. V prvej skupine sú ľudia, ktorí otvorene kolaborovali s režimom niekdajšieho slovenského štátu a J. Tisa. Mnohí z nich naivne veria, že sa na ich činy proti národu zabudlo. A mnohí z nich, pokiaľ sa im podarilo vykľučkovať z rôznych podozrení, neskôr vstúpili do komunistickej strany, a podieľali sa na krivdách 50. rokov
2. V druhej skupine sú ľudia, ktorí odtiaľto utiekli pred vojnou, alebo na jej začiatku, a po jej skončení čakali, ako sa veci vyvinú, pretože ich majetky (napr. továrne) boli zničené. Svoje nároky si začali uplatňovať až vtedy, keď štát do ich obnovy investoval a začal ich prevádzkovať.
3. V tretej skupine sú ľudia, ktorí nikdy a nič nemali. Ale vždy a za každých okolností boli ochotní slúžiť komukoľvek, ak z toho mohli profitovať

Nie, nespomenul som obete komunistického režimu … a to zámerne. Vec sa má totiž tak, že obete 50. rokov alebo ich potomkovia obvykle mlčia, alebo ak hovoria – uvádzajú konkrétne udalosti, mená a fakty. Neuchyľujú sa ku klamstvám, a neraz na moje prekvapenie nekritizujú spoločenský systém, ktorým bol socializmus, ale výhradne tých, ktorí boli v tom čase pri moci. A ich správanie … avšak, často dodajú, že dnešní mocipáni sú oveľa horší.

Aký bol ekonomický model socializmu ?

Ťažko povedať. Ale, ak môžeme hodnotiť podľa stavu hospodárstva v roku 1989, nemohol byť zlý, pretože z toho, čo socialistické zriadenie zanechalo, tu dokázali nástupcovia komunistických mocipánov ešte slušne financovať štát ďalších dvadsať rokov. Nehovoriac o tom, že nebyť absurdného odpustenia dlhov po nástupe V. Havla rôznym (bohatým) krajinám, možno by tu bola životná úroveň úplne iná. Ináč, dnes sa najviac búria proti odpusteniu gréckych dlhov tí, čo tomu začiatkom 90. rokov v československom podaní – tlieskali. Aj to o niečom svedčí, minimálne o ich pokrytectve.

Len ekonomický nedouk alebo zakomplexovaný klamár tvrdí, že systém žil z toho, čo štát získal počas znárodnenia. Predovšetkým, obnova krajiny zamestnala takmer celý národ, budoval sa priemysel – aj keď je pravdou, že zbrojársky, strojársky, hutnícky … teda hlavne ťažký priemysel. Bol tu aj elektrotechnický a chemický … a samozrejme poľnohospodárstvo.

Podniky padli, lebo nemali budúcnosť a neboli konkurencieschopné

Mierne vzdelaný človek vie veľmi dobre, že najväčším kapitálom každého podniku sú ľudia. Ak má vzdelaných, odborne zdatných ľudí, nemôže sa obávať o svoju budúcnosť. Tým skôr, že po otvorení hraníc sa stratili ekonomické obmedzenia, ktorými demokratický a civilizovaný Západ vydieral krajiny bývalého východného bloku. Takže, aj v prípade potreby zmeny výroby (napríklad v zbrojárstve) bol dostatok možností, ako plynule prejsť na inú výrobu a boli na to aj vhodné podmienky.

Však zbrane sa dodávali na “ sekeru “ … a nikto nemal o ne záujem

Áno, predávalo sa na dlh. Mimochodom, hospodárska pomoc pre Grécko skončila z časti v zbraniach, ktoré vôbec nepotrebovalo a ani nevedelo zaplatiť. Jednalo sa len a výlučne o zbrane a zbraňové systémy, ktoré ležali v skladoch a boli teda – tiež nepredajné. Takže – asi ani o tie nemal nikto záujem, alebo ?

Množstvo tovaru išlo na vývoz formou výmeny. Neraz dohodnutej aj na roky vopred. My sme dodali tovar, a zákazník nám zase platil – napríklad surovinami. Je to úplne bežná forma obchodu vo svete, a dodnes využívaná. A obvykle býva aj veľmi výhodná. Pokiaľ sa teda k riadeniu ekonomiky nedostanú ľudia bez akejkoľvek praxe a schopností. Potom sa ťažko diviť, že všetko sa snažia predať a všetko označujú ako stratové a neperspektívne.

Pritom stačí tak málo – nedávať moc do rúk hlupákovi

_________________________________

Nedávno sme mali rodinné stretnutie. Debatovali sme nielen o problémoch, ktoré život a súčasná doba prináša, ale aj o tom, čo sme kedysi stratili. Je pravdou, že nejaký majetok stratila naša rodina aj počas znárodňovania. Ale najväčšie škody sme utrpeli v dôsledku vývoja po roku 1935, a najmä Mníchovskej dohody. Ak by totiž spojenci bývalej ČSR, teda Veľká Británia a Francúzsko nekolaborovali s režimom A. Hitlera, a dodržiavali svoje záväzky – možno by nedošlo ani k vojnovému konfliktu takých rozmerov, ako bola II. svetová vojna, a rozhodne by nedošlo k zničeniu majetku, či úmrtiam našich príbuzných.

A rovnako sa dá pochybovať, že by sa dostali k moci predstavitelia komunistickej strany … čo nie je to isté, ako komunisti. Problémom súčasnej doby nie je dedičstvo socializmu, ale skôr ľudia, ktorí sú pri moci. Ich chamtivosť, nebezpečne kombinovaná s bezcharakternosťou a hlúposťou.

Grécko žiadnu pomoc z eurovalu nedostalo. V skutočnosti jeho politické elity (skorumpované a dosadené vyspelým Západom) podpísali nové dlhy, a uvrhli ho do hlbšej priepasti. V zásade sa dá povedať, že to bola rovnaká pomoc, ako keď niekto najprv vyženie človeka na ulicu, urobí z neho nezamestnaného a bezdomovca, potom mu zaplatí polievku v bufete IV. cenovej skupiny, a čaká od neho – vďačnosť.