O Slovensku

Priznám sa, keď sme vyberali auto pre príbuzných, obzerali sme sa po rôznych značkách a modeloch. Niekto navrhoval Škodu, iný Seat, ďalší VW. Ale nakoniec sme stanovili kritériá, aké auto chcú a hlavne potrebujú, a dospeli sme k dvom možnostiam – VW Polo, alebo Renault Clio. Neskôr sa ešte pridala požiadavka, že by nebolo od veci, ak by auto bolo skôr vo verzii kombi, a tak sa voľba zúžila na Renault, ktorý príbuzných zaujal aj svojím vzhľadom.

Lenže … keď sme vyhľadali recenzie malého Clia, nestačili sme sa diviť. Hlavne v českých odborných časopisoch sa to doslova hemžilo kritikou, hlavne zameranou na ani nie litrový, preplňovaný trojválec. Neťahá, má vysokú spotrebu … a bla, bla, bla. V prvej chvíli nás to skoro aj odradilo, ale nakoniec sme si povedali, že niet lepšej referencie, než je vlastná skúsenosť. A povedali sme si, že ak ísť do kúpy kritizovaného auta, tak len v prípade, že výbava bude na takej úrovni, ktorú za danú cenu nemôže ponúknuť žiadny konkurent – ako poistka pre prípad, že by sme náhodou zistili pravdivosť referencií novinárov, a chceli sa auta – zbaviť.

Takže – vošli sme do predajne, povedali svoje požiadavky a výsledkom bolo Clio Grandtour vo veľmi slušnej výbave. Vlastne, asi s výnimkou kože by sa do neho nedalo doplniť absolútne nič, a tá sa podľa slov predajcu aj tak objednať nedá. Dostali sme však auto, ktoré bolo vybavené rádiom s CD prehrávačom, navigáciou, inteligentnou kartou (tzv. handsfree), elektrickým sťahovaním všetkých okien, tempomatom, obmedzovačom rýchlosti, dvojitou podlahou v kufri, dvoma DVD prehrávačmi upevnenými na opierkach predných sedadiel, parkovacou kamerou, dennými svetlami, sadou zimných pneumatík (letné boli na hliníkových diskoch priamo obuté), diaľničnou známkou na jeden rok, povinnou výbavou, gumennými rohožami a manuálnou klimatizáciou.

Prevzali sme cenovú ponuku, sadli k počítaču a začali na weboch rôznych značiek konfigurovať podobne vybavené autá, zodpovedajúce triede Clia. Škodovka, VW, Seat vypadli z hry hneď na začiatku, rozdiel v cene bol príliš veľký. Lepšie obstál Opel, kde bol rozdiel v prospech Renaultu necelých tisíc eur, ale niektoré doplnky sa objednať nedali. A tak sa rozhodlo, že Renault je víťaz a napriek nepriaznivým ohlasom odborníkov to s malým kombíkom skúsime.

Auto má dnes nabehnutých poldruhatisíca kilometrov. K spoľahlivosti sa vyjadrovať nedá, na to treba iné porcie na príslušnom počítadle. Ale musím povedať, že po prvých skúsenostiach sme nadobudli názor, že novinári očakávali od auta asi niečo úplne iné, možno aj nesplniteľné. Základom je spotreba, a tá je napriek surovému motoru na slušnej úrovni, v priemere 5,6 l na sto kilometrov. Je overená aj za pomoci dotankovania, takže údaj palubného počítača zodpovedá realite. Malý preplňovaný trojválec má výkon 66 kW, a vie rozhýbať Clio veľmi slušne. Aj v prípade obsadenia auta štyrmi osobami nebol problém so svižnou jazdou, a spotreba rozhodne neletela strmo nahor. Všetko je vlastne otázkou techniky jazdy. Počítač zobrazuje doporučenia, kedy preradiť rýchlosti, a pokiaľ si na to šofér zvykne, auto veľa nežerie, a slušne ťahá. Navyše, Renault sa pohral s podvozkom, a Clio má jazdné vlastnosti, ktoré prekračujú jeho dynamické možnosti.

Pohodlie ? Súhlasím, toto auto nie je pre valibukov, ale to vidieť na prvý pohľad. Vyšší šoféri budú mať problém so stredovým panelom, pretože nebudú vedieť, ako vhodne poskladať kolená. Ale sedadlá sú pohodlné, a nesklamú ani v prípade rýchlejšieho prejazdu zákrutami. Volant je primerane veľký, veniec dobre tvarovaný a hlavne hrubší, takže ho netreba vylepšovať návlekmi. Rovnako nie je problémom ani cúvanie, parkovacia kamera zobrazuje na centrálnom paneli situáciu za autom reálne, a v prípade nežiadúceho priblíženia zaznie zvuková signalizácia. Veľa kritiky padlo aj na spätné zrkadlá, ale zatiaľ si nikto nesťažoval. Asi platí, že sto ľudí – sto chutí.

Samotný motor nemá zmysel vytáčať do vysokých otáčok. Krátka skúsenosť hovorí, že ideálne je pohybovať sa medzi 1800 – 2600 otáčkami, auto bez problémov ťahá, dobre sa s ním predchádza, a aj spotreba je stabilná. Jeho slabinou je zotrvačnosť po preradení do neutrálu, ale kto sa pozrie na celkovú hmotnosť auta, pochopí, prečo v tejto oblasti nevyniká. Pri jazde po diaľnici je ideálnou rýchlosťou povestná stovka, pri ktorej zapnete tempomat a pohodlne sa veziete krajinou. Napokon, niečo na tom bude, že v dnešnej dobe a realite preplnených ciest platí nielen z hľadiska ekonomiky povestné – ponáhľaj sa – pomaly.

Čo povedať na záver ? Malý kombík od Renaultu rozhodne nesklame. Spoľahlivosť sa ukáže časom, ale z hľadiska spotreby, dynamiky, nákladov na údržbu a pohodlia prekračuje bežné očakávania tejto cenovej kategórie. Výbava je vysoko nadštandardná, a v tomto smere zrejme Renault má jednoznačne navrch. V otázke údržby by som mal len jednu vážnu výhradu – neverím na servisné intervaly po 30 000 km. Tam sa zrejme budeme riadiť vlastnými skúsenosťami, radšej zaplatíme viac, ale predpokladáme, že sa nám to vráti vo vyššej životnosti auta. Odhadujem, že ideálny čas servisnej prehliadky a výmeny náplní je maximálne po 20 000 km.

V každom prípade, neľutujeme, že sme neuverili odborným recenziám …