O Slovensku

… na úvod môjho  krátkeho listu ti chcem pogratulovať k tvojej funkcii. Stať sa diktátorom celej matičky Rusi, to sa len tak ľahko niekomu nepodarí. A to už vôbec nie v celom našom modernom svete, kde aj napríklad taký americký prezident v skutočnosti len obyčajný poštár a hovorca. Veru, musí hovoriť za tých, čo veľa chcú a na svetlo sveta sa ukázať nemôžu (aby ich náhodou ľudia svinským krokom nehnali), no a občas musí aj kadečo doručiť – napríklad bomby hen do Pakistanu, teda krajiny, ktorá je mu je spojencom, ale pretože nemá peňeži na poriadne traktory, tak im orie pôdu – bombami. Hotový ľudomil, nie ? Síce mu to občas drisne aj na nejaký ten dom či školu … to asi s tej preveľkej snahy pomáhať robí takieto kreposti, ktovie.

Oné chcel som ti povedať, i ty chyby robíš. Napríklad nedržíš pysky, keď hovoria tí, čo ťa chcú zvrhnúť, alebo okradnúť. Šak oni ti chcú dobre, to nevidíš ? Keď nebudeš nič mať, nemusíš sa o nič báť a starať … to ti bude sveta žiť. Alebo oné … chlapa necháš chytiť kukláčom, privliecť do Moskvy, medzitým ho poriadne zmlátia, aby priznal šícko, i to čo neurobil (alebo by kamoša pred ťurmou ochránil), a ty ho nakoniec pred novinármi sťa pohár za futbal vystavuješ … šak to sa nerobí, šak oni nesmú vidieť, kto a ako dostal po pysku … to vari nechápeš ? Chováš sa ako krepán … nemôžeš ukazovať zbitie ksichty do kamier. Hen, vezni si príklad z tvojho konkurenta Činžiaka – ten nepriateľa zatkne, strčí do ťurmy, kašle na jeho práva, bije ho sťa besnieho psa, topí, elektrikou masíruje, nič mu nepovie, len ho v ťurme drží … a hotovo. A nemá probléma … nijaký novinár nemóže napísať, čo sa vlastne deje … iba hádať.

Veru Voloďa, chovaj sa k teroristom a vrahom slušne. Sú to predsa ľudia, ktorí len v nejakom zapadákove objavili samopal a chceli ho vyskúšať … len si zlý terč vybrali, nemali mieriť na tvojho nepriateľa … ale na teba, nepochopil si ? Poplakali by si na tvojom funuse, pospomínali … aký si bol kamoš, nažrali i ožrali … a teraz ništ … ani v lumpačku rabovačku sa im nedá dúfať … veľmi si ma sklamal.

Veru Voloďa, sklamal si kamošov. I robotu im pridávaš, keď onieho strelca do televízie vystavuješ … oni potom musia ľudskie práva spomínať, zronene sa tváriť i hlasivky odierať … to sa nerobí. Zle im robíš, oni ťa za diktátora pasujú a ty takto – novinárov k vrahovi púšťaš, právnika mu vodíš a tie občianske kontroly toleruješ. Nechápeš, prečo ťa tak nenávidia ? Šak oni sa len boja, že by rovnaké robiť nemuseli …

Voloďa, Voloďa … takto sa seriózny diktátor nechová. Oné, Činžiak ti už aj zásielku chce poslať a nemôže … bo vraj neni žiadny dôvod, keď ty si taký krepáň. Tak mu je smutno … rád by ti zaželal šicko najlepšie kyticou granátov, a ty mu to kazíš.

No ništ, musím s listom končiť. „Polepši sa Voloďa a chovaj sa ako človek vo vysokej funkcii … bi, kradni, klam a nič … pospolitý ľud ťa síce prekľaje, no Činžiak bude na teba hrdý … a nielen on.