O Slovensku

Pol piatej ráno. Pred budovou, kde sa nachádza ambulancia odborného lekára, je parkovisko. Cez víkendy je prázdne, ale počas pracovného týždňa je to iné. Rovnako aj dnes … hoci je ešte skorá hodina ranná, stoja na ňom už tri autá. A v nich sedia ľudia. Prečo ? Čakajú na otvorenie budovy, aby mohli prejsť do čakárne pred ambulanciou lekára, a mali reálnu nádej, že budú dnes vybavení. O šiestej správca otvára budovu … skôr z milosti, než z nutnosti. Pred budovou čaká už slušná skupinka ľudí, môže byť ich dvanásť – pätnásť. Lekár vybaví každý deň dvadsať čakajúcich, a pomedzi nich ešte aj tých pacientov, ktorých privezú sanitky z blízkej nemocnice, niekedy aj policajti … do ambulancie k nemu chodia aj pacienti z miest, vzdialených štyridsať – päťdesiat kilometrov.

Centrum právnej pomoci … krásna myšlienka. Akurát má niekoľko háčikov … hoci sú kancelárie pomerne husto rozložené, pre ľudí v sociálnej núdzi je obrovskou trhlinou do rozpočtu aj opakovaná návšteva centra. Prečo ? Nuž, aby získali bezplatnú právnu pomoc, musia najprv dokázať, že na jej poskytnutie spĺňajú podmienky. Iste, formuláre sú dostupné cez internet, ale niekto, kto nemá ani na pravidelnú stravu, sotva bude mať počítač a prístup internet. A tak sa neraz stane, že súdy rozhodujú v neprítomnosti dotknutého účastníka, alebo ak aj je prítomný, je bez akejkoľvek právnej pomoci a v podstate vydaný na milosť a nemilosť ľuďom sediacim za sudcovským stolom. A ešte jedna perlička, aj keď z trošku inej oblasti – viete, že v trestnom konaní, keď má obžalovaný prideleného advokáta ex-offo, až 61 % obžalovaných končí vo väzení, hoci vo väčšine prípadov sa jedná o porušenia zákona, kde v prítomnosti plateného advokáta sa obvykle udeľujú podmienečné tresty, nakoľko závažnosť činov a spôsobené škody sú nepatrné ? Ťažko sa potom čudovať preplneným väzniciam, nie ?

Akcia, je akcia … doslova uháňajú babky do obchodu a snažia sa, aby čo najviac nakúpili v zníženej cene. Niekedy mäso, inokedy drogéria, alebo mliečne výrobky. Len, ak sa pozorne pozriete na zlacnené výrobky, veľmi rýchlo zistíte, že zľava je vlastne náhradou za to, čo v dobách socialistického temna bolo úplne bežné – vtedy sa totiž tovar s končiacou zárukou, alebo dokonca na jej hrane musel jednoducho – zlikvidovať. Žiadny dopredaj, naopak snaha chrániť spotrebiteľa pred možnými následkami a ohrozením zdravia. Dnes sa to robí inak – vyhlási sa akcia, a hlava-nehlava sa predá aj to, čo viac škodí, než je na úžitok.

Iná ambulancia, lekára, ktorý sa zaoberá alergiami. Na chodbe nespokojná matka so synom. Kúpila mu v čínskom obchode topánky a ponožky. Po pár dňoch nosenia sa mu objavili na nohách vyrážky a fľaky. Nie sú prví, a určite nie poslední … ale kšeft bude pokračovať ďalej, na tom sa nič nezmení.

Reštaurácia … spoza skla vidieť, ako na parkovisku zastavujú dve luxusné limuzíny. Z jednej vystupuje politik, ktorý svojimi absurdnými riešeniami doviedol ekonomiku na pokraj úpadku, k závislosti na milodaroch a k nutnosti podplácať zahraničných podnikateľov, aby vytvárali pseudo-pracovné miesta, a tak nehrozil výbuch sociálnych nepokojov v krajine. Z druhej vystupuje podnikateľ, usmievajúci sa od ucha k uchu. Čo tam po tom, že jeho firma dlhodobo neplatila svojim partnerom, ktorí v dôsledku toho nemôžu živiť vlastné rodiny, dostali sa na pokraj krachu, a je ohrozená ich existencia ? Však sýty hladnému neverí, nie ? Obaja sa veselo bavia a smerujú do luxusnejšej časti reštaurácie, kde môžu len zvláštni hostia, a cena obedového menu je na úrovni minimálnej mzdy na Slovensku. Však majú z čoho platiť, nie ?

Je osemnásť kilometrov veľa, či málo ? Záleží na tom, či máte auto, alebo nie. Ak nemáte, môže to byť veľmi veľa. Na úrade práce ponúkajú pracovné miesto, ktoré je v mestečku, vzdialenom osemnásť kilometrov. Ako sa tam dostanem, keď smena začína o šiestej ráno, a končí o pol tretej, pýta sa nešťastný uchádzač. Predsa autobusosom, hovorí úradníčka, dokonca môžete dostať aj príspevok na dopravu do práce. Skvelé, nie ? Ani nie. Ak totiž nemáte auto, a ste odkázaní na verejnú dopravu, tak sa mení osemnásť kilometrov na päťdesiatšesť. Autobus totiž nejde priamo, ale cez iné okresné mesto, kde samozrejme musíte prestúpiť. Prvý ide ráno o pol piatej, na prestupnú stanicu prídete o štvrť na šesť a do cieľa svojej cesty … áno, neskoro. O trištvrte na sedem. A tak sa práca nekoná, lebo zamestnávateľ potrebuje pracovníka, ktorý bude môcť chodiť presne – teda na šiestu.

Postaršia pani sedí utrápene na lavičke pred úradom, a zviera v rukách papier. Zamietli jej príspevok. Odpracovala si štyridsať rokov, a dostáva taký dôchodok, že keď zaplatí byt, náklady na energie a lieky, ostáva jej na stravu a ostatné potreby – štyridsaťštyri centov denne. Usmiata úradníčka jej povedala, že musí požiadať o pomoc deti, však ich vychovala. Lenže – stará pani svoje deti prežila, takže má zjavne – smolu. Asi si bude musieť kúpiť klobúk, sadnúť pred kostol a prosiť … o nebeskú mannu ?

_____________________________

Slovensko … krásna krajina, krásne ženy, milí ľudia … ako je teda možné, že títo ľudia strpia to, čo sa okolo nich deje ? Veria, že toto je život, ktorý si predstavujú pre seba a svoje deti ?