O Slovensku

70. výročie (nech už je to čohokoľvek) sa neopakuje. Je to významné jubileum v akejkoľvek oblasti života, či už súkromnej, alebo verejnej. Obvykle si ho každý pamätá, dokonca mnohí vedia aj to, čo v ten deň robili. O to citlivejší má byť prístup k takýmto výročiam.

Dnešok však ukazuje, že sa vlastne nič nezmenilo, a mnohé naopak – zhoršilo. Doba jedinej pravdy vôbec neskončila v roku 1989, ako tomu mnohí verili, či iní tvrdili. Naopak – pokračuje, akurát sa prikrýva inou handrou. Rovnako smradľavou, rovnako hnusnou … ba možno ešte hnusnejšou. Rozdiel je asi len v tom, že tá predošlá handra hriala celý národ, hoci smrdela … tá súčasná hreje len 1% vrstvu vyvolených, pre ktorú sú ostatní len číslom v štatistike. Akousi dekoráciou v ich luxusnom, pohodlnom živote, a samozrejme – nedobrovoľným sponzorom. Sponzorom, lebo dane a poplatky obyčajných ľudí končia všade, len nie tam, kde by naozaj mali.

Áno, čoskoro si pripomenieme 70. výročie ukončenia II. svetovej vojny, a všetkého, čo s tým súviselo. Žiaľ, zásluhou našich vrcholových politikov sme sa zaradili do skupiny tých, čo toto výročie zneuctili a zneužili na vlastné politické ciele. Presnejšie – opľuli pamiatku tých, čo dokázali obetovať svoje životy, aby v tejto krajine nevládli pohrobkovia psychopata s fúzikmi. Ešte horšie je, že sme sa postavili na stranu tých, ktorí nás v minulosti nielen zradili, a dokonca dvakrát po sebe predali. Prvý raz psychopatovi s fúzikmi, a druhý raz jeho nepriateľovi, ktorý bol ešte väčším psychopatom … áno, najprv Hitlerovi a neskôr Stalinovi, ak niekto nepochopil. Áno, v prvom prípade nás predala Veľká Británia a Francúzsko … áno, v druhom prípade nás opäť predali Veľká Británia a Francúzsko, ku ktorým sa vtedy pridali aj USA. Áno, bolo to najprv v Mníchove 1938, a potom na Jalte vo februári 1945. Tam sa síce zástupcovia Francúzska priamo nezúčastnili, ale výsledky konferencie neskôr schválili. A dlhé roky ich rešpektovali.

Slovenský prezident A.Kiska pripomenul ruskému ministrovi zahraničia S.Lavrovovi august 1968

Dokázal by našim súčasným spojencom pripomenúť Mníchov a Jaltu ? Myslím, že nie. A dokázal by im pripomenúť aj ich postoje počas augusta 1968 ? Určite nie. Na to dodnes nenašiel odvahu nikto z našich politikov. Pravda je totiž trochu iná, než sa oficiálne prezentuje. Napríklad pred krvavým povstaním v Maďarsku bola maďarskej opozícii prisľúbená podpora, nielen z Washingtonu, ale aj Londýna. Aká bola realita ? To veľmi dobre vieme. Počas augusta 1968, a v septembri rovnakého roku nám ponúklo pomoc len Rumunsko a Juhoslávia, nikto iný. Londýn, Paríž a Washington sa vyjadrili, že sa jedná o sféru sovietskeho vplyvu a nebudú zasahovať.

A naši predstavitelia sa nezmôžu na viac, ako na úbohé pripomínanie týchto udalostí krajine, ktorá s tým vlastne nemá nič spoločné, keďže vznikla len po rozpade sovietskeho impéria

Hanba … malý národ nemôže určovať smerovanie svetovej politiky, ale môže byť vzorom – napríklad v morálke, slušnosti a objektívnom pohľade na dianie vo svete. Žiaľ, slovenský národ má takých predstaviteľov, ktorí toho nie sú schopní, a sotva niekedy budú.

Prečo nenašli odvahu na podobne “ principiálny “ postoj aj v čase, keď Kyjev vydieral Krym vojenským zásahom, ak nezruší svoju ústavu ? Prečo nenašli odvahu na tento postoj v čase zločinného útoku na Irak a Afganistan, ktoré sa odohrali v rozpore s medzinárodným právom, a uvrhli tieto krajiny do nových konfliktov a krviprelievania ? Prečo dnes zatvárajú oči pred tým, čo sa deje na Blízkom východe ? Prečo mlčia po priznaní V.Nulandovej, že do prevratu na Ukrajine investovali USA miliardy dolárov, a vlastne sú priamymi vinníkmi toho, čo sa strhlo – teda občianskej vojny ? Prečo mlčia pri tom, že v rozpore s ukrajinskými zákonmi sú v ukrajinskej vláde ľudia, ktorí počas volieb ani nemali ukrajinské občianstvo ?

Otázky bez odpovedí … lebo aj dnes sme okupovaní, oveľa viac, ako kedykoľvek predtým

Celá Európa je okupovaná americkými okupantmi, či už v uniformách, alebo politike. Sme zaplavení americkým brakom, ktorý deformuje názory a myslenie našich detí, jednostrannou žurnalistickou propagandou, ktorú si platia skorumpované “ súkromné “ vydavateľstvá, ktorým už dávno nejde o poctivú a objektívnu žurnalistiku. A v mene týchto špinavostí sa vzdávame toho najcennejšieho, čo máme – ojedinelej a vzácnej spomenky na to, ako sme sa dokázali vzoprieť hrozbe fašizmu a likvidácie nášho národa, jeho zotročeniu. Nechávame ju pošpiniť, aby sme sa niekomu zapáčili ?

Okupanti sedia vo Washingtone a Bruseli … a pokiaľ o tom pochybujete, položte si otázku, prečo trvali na tom, aby sme podriadili vlastné zákony ich zákonom, prečo sme sa zbavili vlastnej meny a prijali bezcenný zdrap papiera, tlačený podľa potreby mocných … a ešte malá poznámka – urobili by ste to isté, ak by niečo podobné žiadala aj Moskva ? Alebo by ste zase pokrytecky kričali, že nechcete diktatúru a okupantov ?