O Slovensku

Sledovali nás nepretržite, otvárali našu korešpondeciu, odpočúvali naše byty a telefóny, neoprávnene a bezdôvodne nás zatýkali, vypočúvali, väznili … zasahovali do našich životov, rozbíjali naše rodiny, ničili budúcnosť našich detí a nechali zločinne obsadiť našu krajinu okupantmi bezmála štvrťstoročie …

Pamätáte si páni, tieto svoje výroky ? Pamätáte si, ako ste boli pobúrení, že opozícia v tejto krajine je systematicky potláčaná, a diskriminovaná ? Pamätáte si všetko, čo ste počas novembrových dní hovorili na tribúnach ?

A teraz páni, von s pravdou – prečo dnes, počas týchto dní, keď jedna veľmoc zneužíva svoje postavenie, a zasahuje do súkromia celých národov, pričom sa neštíti napádať krajiny a vraždiť obyvateľov, ktorí sa ničím voči nej neprevinili – prečo páni disidenti mlčíte ? Prečo nezdvihnete svoje hlasy a neprotestujete, že dnes sú obeťou toho príkoria, proti ktorému ste tak neochvejne a dlhodobo protestovali, dnes sú obeťami národy, z ktorých pochádzate a o ktorých dobro vám údajne išlo ?

Prečo dnes tlieskate tomu, čo ste kedysi označovali za prejav diktatúry a neslobody ? Prečo sa dnes ticho prizeráte tomu, že talentované deti nemôžu robiť to, na čo majú talent, lebo nemajú peniaze ? Prečo sa dnes mlčky prizeráte tomu, že ľudia umierajú na to, čo sa komunistickej diktatúry  národ prakticky nepoznal ? Prečo, prečo a ešte raz – prečo ?

Vážení páni a dámy … všetci, čo ste sa hrali na odporcov režimu (aj tí, čo žrali vo väzniciach rezne a fajčili cigary) – odpoveď je jednoduchá – nikdy ste neboli odporcami režimu, boli ste jeho trójskymi koňmi, poistkami do budúcnosti … nie náhodou väčšina z vás bola v komunistickej strane … nie náhodou nejeden z vás zahodil stranícku knižku, či odmietol štátne vyznamenanie až tesne pred novembrom … išlo len o peniaze, moc, a spoločenské postavenie … chceli ste vládnuť, beztrestne kradnúť a klamať …

Zradili ste národ, ktorý vám veril. Nechali ste ho zaplaviť ešte väčšou špinou a ponížením, než bol počas komunistického režimu. Zobrali ste mu aj to málo, čo mal a na čo mohol byť hrdý.

Mohol by som vás preklínať … ale vy ste prekliati od narodenia, poznačení ako Judáš … mohol by som vás poslať aj do horúcich pekiel, ale od vás by aj Diabol utiekol a polepšil sa … mohol by som vám povedať, aby ste sa hanbili – ale vy neviete, čo je hanba … mohol by som vás pomenovať amorálnymi špinami, ale vy neviete, čo je morálka … mohol by som povedať, že ste ľudský odpad bez cti – ale vy neviete, čo je česť … nie, týmto slovám nerozumiete, pretože vy by ste za peniaze predali všetko … aj vlastné deti do nevestinca … čo s vami ?

Nič, len jedno želanie … želám vám, aby národ pochopil, ako ste ho zneužili, okradli a podviedli … a oplatil vám to rovnakou mincou. Len potom nekričte, že ste nechceli … lebo ani tento národ nechcel to, do čoho ste ho zatiahli … nechcel chudobu, beznádej, otroctvo a sklamanie … užite si to, čo ste nakradli a pomohli nakradnúť … raz dostanete účet …

Komunisti vás volali odpadom národa, s čím rozhodne nesúhlasím. Odpad sa dá totiž recyklovať, a je teda užitočný … vy ste však nepoužiteľní … na nič