Keď som sa vrátil do firmy, v ktorej dnes pôsobím, boli nezaplatené faktúry zo strany našich klientov úplne bežnou praxou. A keď ste dlžníkovi zavolali a opýtali ste sa, prečo načas nezaplatil, neraz sa ozvala zúrivá reakcia v štýle – buďte radi, že s nami môžete spolupracovať … alebo sa neraz nedalo so zodpovednou osobou skontaktovať aj niekoľko týždňov … prípadne bola úhrada už dávno odoslaná, ale zrejme sa na ceste stala chyba … však to určite poznáte, nie ?
Prvým krokom, ktorý som urobil po návrate, bolo vykonanie komplexnej analýzy hospodárenia firmy – kto, koľko a ako dlho nám dlhuje. Druhým krokom bolo zrušenie všetkých kontraktov, kde boli dohodnuté dodávky tovarov a služieb s akoukoľvek splatnosťou. Tretím krokom boli zmeny zmlúv s obchodnými zástupcami a predajcami – každý z nich niesol priamu zodpovednosť za to, akého klienta pre firmu priviedol. A podľa toho, ako jeho klient objednáva a platí, sa začali odvíjať aj ich odmeny. Výsledok ?
Najprv začali prichádzať od našich odberateľov rôzne sľuby, neskôr vyhrážky, ako budú konať, ak neobnovíme dodávky podľa pôvodných zmlúv. Najviac sa samozrejme vyhrážali tí, čo najviac firme dlhovali. Tak to totiž býva – najviac drzosti sa dočkáte od ľudí, ktorí majú luxusné autá, vily, chaty a bazény … a samozrejme všetko – na dlh. Situácia sa začala pozvoľna meniť, keď začali našim dlžníkom prichádzať výzvý na splatenie dlhov s upozornením, že ak tak neurobia, bude ich záväzok riešený súdnou cestou. Ako to už na Slovensku býva, väčšina dlžníkov nereagovala vôbec, niektorí skúšali vyhrážky v štýle – my máme špičkových právnikov – a iní skúšali vyjednávať aj napriek tomu, že sme o žiadne dohody nemali záujem. Okamžite zaplatili … no možno dve, tri percentá dlžníkov. Ako obvykle – boli z radov tých, čo mali naozaj problémy a ostali dlžní len preto, že boli v ťažkej situácii.
Zábava začala vo chvíli, keď dlžníci zistili, že svoj zámer – teda riešiť ich nedoplatky súdnou cestou – myslíme naozaj vážne. Pretože je takým nepísaným pravidlom, že málokto dlhuje len na jednom mieste, a ak sa vytiahne jedna tehlička z pyramídy záväzkov, obvykle sa začne rútiť k zemi celá pyramída … a začnú žiadať splatenie dlhov všetci, v obave, aby im náhodou neostal – papier o dlhu
V priebehu roka nám zaplatilo skoro 90% dlžníkov. Ostatní skončili v súdnom konaní, a väčšina skončila aj s podnikaním, pretože sa naozaj potvrdilo, že nedlhujú len nám – a platby začali požadovať všetci veritelia. Napriek tomu sme výsledok pokladali za úspech.
Medzitým sme zaviedli nové pravidlá. Kto s nami chcel pracovať, musel sa zmieriť s tým, že bude platiť okamžite, teda po dodaní tovaru, alebo služieb. Žiadne lehoty splatnosti. Výsledok ? Stratili sme tzv. veľkoodberateľov, ale skôr veľko-dlžníkov. Veľkoobchody a reťazce, špekulantov a podvodníkov, ktorí žiadali troj-päťmesačné splatnosti, možnosti vrátenia zostatkov nepredaného tovaru, či žiadali rôzne vymyslené poplatky, ako napríklad poplatok za umiestnenie tovaru, alebo tzv. výročné zľavy. Kto chce, nech zľavy dáva, ale – zo svojho.
Naopak, začali sa k nám pomaličky vracať malí odberatelia, ktorí predtým boli nezaujímaví, alebo sme pre nich boli nezaujímaví my – keďže nemohli konkurovať veľkým obchodníkom. V priebehu ďalšieho roka sme sa prakticky zbavili neplatičov, tržby síce klesli skoro o 30%, ale peniaze boli pod strechou – a všetky. Klesli nám aj náklady, pretože sme sa zbavili výdavkov, spojených s kontaktovaním neplatičov. Zvýšila sa efektivita práce obchodných zástupcov, pretože si dôslednejšie vyberali odberateľov, keďže za svoje rozhodnutia niesli zodpovednosť a bol od toho závislý aj ich príjem.
Záver ? Netreba mať veľké oči a hnať sa za každú cenu za ziskom. Partnerov si treba vyberať, a hlavne sa riadiť zásadou, že za tovar a služby je bežné platiť … a kto chce úver, nech navštívi banku a požiada. Úspech reťazcov a mnohých veľkoobchodníkov je založený len na špinavej obchodnej politike, ktorá často nemá nič spoločné s kvalitou a spokojnosťou zákazníka. Niet divu, že mnohé špičkové spoločnosti nemajú záujem o spoluprácu s reťazcami, radšej si budujú vlastné siete predajní a reťazce sú následne nútené produkovať vlastné značky, bez tradície a často s pochybnou kvalitou výrobkov.
Stačí sa zamyslieť a určiť si priority. Položiť si otázku, čo je vám prednejšie – záujmy reťazcov, alebo meno vašej firmy, jej prosperita a ľudia, ktorí pre vás pracujú.
+++++++++++++++++++++++++++++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty