O Slovensku

Keď nebudú vedieť obhájiť svoje postoje, vymyslia a schvália zákon, ktorý ti zakáže, aby si mal vlastné postoje. Vždy nenávidia to, čo sami robili, alebo to – čo nemohli robiť.

Nedaj sa opiť rožkom a pamätaj – na fašistov, komunistov a eštebákov vždy najviac nadávajú a budú nadávať tí, ktorí k nim patrili a primerane z toho ťažili, tí, ktorí k nim chceli a nemohli patriť … a tí, ktorí o tom vlastne nevedia nič. Pretože ich skutočné obete poznajú mená svojich katanov …

Pár mesiacov po týchto slovách starý otec zomrel. Jeho slová sa však naplnili do posledného písmena, hoci vtedy pôsobili ako nesmierne pochmúrna, ba až desivá predpoveď. Keď sme sa s ním lúčili, akýmsi nedopatrením sa odhalilo číslo, ktoré mal na zápästí … bol to dátum, kedy sa vrátil po dlhých rokoch útrap domov, keď ho zradili tí, ktorým najviac veril … keď ho predali tí, ktorí mali plné ústa vzletných slov a krásnych myšlienok … keď ho opustili tí, ktorí sa počas vojny skrývali u neho v pivnici, a zrejme by bez jeho pomoci neboli prežili.

Napriek tomu všetkému … ostal človekom, ktorý vedel poradiť, pomôcť a nezatrpkol. Po zmene spoločenského zriadenia ( o ktorú údajne nešlo) prišli za ním ľudia, ktorí chceli, aby verejne vypovedal a označil vinníkov. Spočiatku možno aj chcel prehovoriť, pretože ho ž ťažil vek a zlé spomienky, ale práve ich zásluhou – neprehovoril. Akosi totiž vysvitlo, že ich vôbec nezaujímajú skutoční vinníci, ale skôr si chcú vybaviť účty s konkrétnymi ľuďmi, ktorí s ťažkým údelom starého otca nemali vôbec nič spoločné. Vždy, ako podotkol, že najvyššou hodnotou by mala byť pravda … netrpezlivo mávli rukou a povedali, že ich predstava o pravde – je iná.

Otváram staré dokumenty a čítam … osoba s nepriateľským postojom voči režimu …

Hm … čítam ďalej, viete si predstaviť, že by vás v priebehu dvoch desaťročí vzali bezmála dvestokrát na výsluch ? Viete si predstaviť, že nakoniec sa odhalilo, kto bol v pozadí ? A bol to človek, ktorému starý otec zachránil život ?

Denne ho stretával, denne sa spolu zhovárali … denne sa mu usmieval do očí, a pritom podával o ňom správy. A predsa … keď navrhli, aby sa schválil zákon, ktorý globálne zakáže šírenie konkrétnych myšlienok, len sa trpko usmial a povedal slová, ktoré si dodnes pamätám – tu vôbec nejde o potrestanie vinníkov, tu len ide o vytvorenie dojmu, že je záujem o nastolenie spravodlivosti … ktorej sa aj tak nikdy nedožijeme. Pretože ľudia, ktorí dnes tvoria zákon, majú za nechtami toľko včerajšej špiny, že ho nikdy nebudú môcť naplniť … vlastne sú oveľa horší, než tí, ktorých chcú údajne potrestať. Sľubujú nesplniteľné, aby získali postavenie, moc a peniaze …

Splnilo sa. Vinníci neboli a nebudú nikdy potrestaní. Ich niekdajší komplici (alebo skôr zbabelci, ktorí vždy plávali s akýmkoľvek prúdom) urážajú obete denno-denne tým, že ich berú do úst, aby získali akýsi pochybný kredit.

Poznaj svojho nepriateľa … pretože … toto sú skutoční nepriatelia …

Denno-denne špinia mená a pamiatku tých, ktorí si poctivo odpracovali desaťročia, budovali a rozvíjali túto krajinu … žili a dýchali pre jej lepšiu budúcnosť. Denne si liečia svoje duševné deformácie urážaním tých, ktorým nesiahajú ani po špičky topánok …

Zákonom sa dá zakázať všetko možné … ale zákon nikdy nedokáže získať úctu a vážnosť, tú si musí človek zaslúžiť. Vždy, keď sa pozerám na dianie v tejto krajine, platné zákony a myslenie ľudí, ktorí ich tvoria, kladiem si jednu otázku, na ktorú neviem nájsť odpoveď – ak je najväčším kameňom úrazu slovenskej justície Štefan Harabin, ako je možné, že v súdnych sporoch je obvykle úspešný ?

Odpovede môžu byť dve – buď je vynikajúcim a pravdepodobne na Slovensku najlepším právnikom (tak to je naozaj absurdná predstava), alebo vie na vplyvných ľudí toľko informácií, že každá súdna bitka je vopred – prehratá.

Lenže … čo vlastne chceme dosiahnuť, ak zákony slúžia všetkému, len nie – národu ?