O Slovensku

Mnohých možno potešilo, že košickým železiarňam bola udelená pokuta za porušenie Zákonníka práce v otázke dĺžky pracovných smien, ale žiaľ – to je len vrchol ľadovca.

Pretože v železiarňach pracuje pomerne veľké množstvo živnostníkov, ktorí boli kedysi kmeňovými zamestnancami podniku, ale po zmene majetkových pomerov boli nútení prejsť na živnosti, aby si udržali pracovné miesto.

A tak vznikol paradoxný mačkopes, aký je prípustný len na Slovensku – železiarne určovali výšku odmeny za prácu, dĺžku pracovnej smeny a rôzne ďalšie podmienky (akoby boli riadnym zamestnávateľom), ale všetky povinnosti padli na plecia bývalých zamestnancov, pričom stratili aj všetky práva, tak bežné v riadnom pracovnom pomere. Takže – žiadne péenky, žiadne dovolenky, žiadne nároky na odmeny … a z práce sa stala doslova a dopísmena otročina. Päť dní v týždni od šiestej do šiestej, sobota podľa príkazu zamestnávateľa (hoci v zmysle zákona obchodného partnera), sankcie za všetko možné i nemožné …

No, tento značne pochybný spôsob “ zamestnávania “ nie je len prípadom železiarní. Pretože podobné praktiky, neraz oveľa horšie praktizujú aj iné, hlavne nadnárodné spoločnosti. Vždy mi vŕta hlavou, na aké pracovné miesta vlastne dostávajú dotácie, keď v prijímacích konaniach skoro každého upozornia, že je potrebný živnostenský list

Myslím si, že tento spôsob zneužívania ľudí by mal zákon riešiť … vlastne, mal to riešiť už dávno. Ak by tomu tak bolo, nikdy by nedošlo k problémom typu Váhostav, kde podnikatelia zamestnávali iných podnikateľov, ktorí nemali žiadne práva a ešte nakoniec skončili aj bez zaslúženej odmeny. Žiaľ, mnohí špekulanti sa po príchode na Slovensko správajú, akoby prišli do vlastnej kolónie, kde je povolené absolútne všetko.

Niekedy pripomína Slovensko doslova krajinu tretieho sveta, kde má “ investor “ jedinú povinnosť – rozdeliť sa s aktuálne vládnucou elitou. A môže všetko … výsledkom sú ľudia, umierajúci v najlepších rokoch, lebo sa doslova uštvú v honbe za prežitím. Iste, na chvíľu omámime národ štatistikami, ktoré navonok potvrdzujú, že priemerný vek dožitia stúpa (a preto sa odsúva vek odchodu do dôchodku), lenže realita je úplne iná. Ak sa pozriete bližšie a pozornejšie, veľmi rýchlo zistíte, že ten stúpajúci priemer zaisťujú ľudia, ktorí mali v roku 1990 päťdesiat a viac rokov, čiže už z hľadiska živobytia boli (obrazne povedané) – za vodou. A keď očistíte štatistiky od týchto ľudí, zrazu zbadáte iný, oveľa desivejší obraz …

Zrazu zistíte, že váš dôchodok je sľubom na zajačom chvoste … zrazu zisťujete, že tie povinné odvody si možno platíte úplne zbytočne, pretože pribúda dôchodcov a rapídne ubúda pracujúcich, takže váš zaslúžený dôchodok nebude z čoho vyplatiť. Zrazu zisťujete, že zvyšovanie vekovej hranice odchodu do dôchodku nie je otázkou rastu priemerného veku dožitia, ale skôr zvrátenej stávky na to, že sa cieľového veku nedožijete, a teda nebudete dôchodok – potrebovať. A keďže zákon je nastavený tak šikovne, že vaše úspory ostanú – správcovi, platíte si za to, aby ste utreli hubu – naprázdno.

Často sa ma pýtajú, pre koho je vlastne tento štát … myslím, že pre vagabundov.