O Slovensku

Máj 1989 – napriek preukázanej zdravotnej nespôsobilosti som sa dostal na koberček, lebo som sa nezúčastnil tradičnej májovej manifestácie. Udal ma iniciatívny kolega, ktorému sa nepáčil môj postoj … riešil to vedúci pracoviska, medzi štyrmi očami, obaja sme sa dobre zasmiali, pričom vedúci mi otvorene povedal, ktorý dobrák má ku mne tak vrelý, láskyplný vzťah …

November 1989 – v prvých radoch demonštrantov vidím na svoje prekvapenie môjho “ dobrodinca „, ktorý ma ešte pred pár mesiacmi doporučil do pozornosti vedúcemu pracoviska. Hlasito vykrikuje heslá o slobode prejavu, demokracii …

Leto 2015 – stretávam môjho “ dobrodinca „, on ma už samozrejme nespoznáva, v jeho živote som bol len epizódou. Lenže … náhoda chodí občas v sérii, a tak o niečo neskôr stretávam bývalého kolegu z pracoviska, a keďže sme sa roky nevideli, zaveslujeme na kávu a spomíname … hovoríme o rodinách, priateľoch a tak … medzi rečou spomeniem aj môjho dobrodinca, a smejeme sa. Menej sa už smejeme, keď kolega hovorí, aký kariérny postup čakal nášho “ dobrosrdečného “ kolegu. Bol spoluzakladateľom VPN, neskôr členom HZDS, vo vhodnom čase sa stal z neho presvedčený pravičiar a dnes len tak mimochodom sponzoruje rôzne podujatia, pričom si vyberá podľa jednoduchej šablóny – kto je pri moci, tomu pomáha. Kde môže, tam neustále pripomína, aký zvrátený bol niekdajší režim, ako veľmi trpel a čo všetko stratil.

Stratil tak veľa, že po získaní inžinierskeho titulu v roku 1980, mu ako (podľa jeho slov) nepriateľovi režimu umožnila vládnuca moc, aby pokračoval popri štúdiu v zamestnaní, a urobil si druhú vysokú školu, pričom bez akejkoľvek námahy a prekážok absolvoval právnickú fakultu. Treba uznať, bývalý režim sa naozaj vedel postarať o svojich nepriateľov … aby netrpeli.

Má istotu … vie, že niekdajšie spisy štátnej bezpečnosti sa stratili, a nejakou zhodou náhod či šťastím tam bol aj ten, ktorý hovoril o jeho zásluhách na budovaní socialistickej spoločnosti. Pracoval na elitných pracoviskách, kde bolo jeho povinnosťou sledovať tých, ktorých tam pre ich odborné schopnosti museli dať, hoci v nejednom prípade neboli členmi komunistickej strany. Napokon – tak som sa s ním zoznámil aj ja, pretože som sa na podobné pracovisko dostal pár mesiacov po skončení školy. Vyžiadal si ma vedúci pracoviska, pretože mal pocit, že by som sa mohol hodiť do jeho kolektívu.

Pamätám si, že ma pri nástupe upozornil, že by bolo dobré, ak by som sa zaujímal o činnosť strany, prípadne aj o vstup, pretože – doba bola taká. Neviem, čo som mu vtedy presne povedal, napokon som bol holobriadok, ktorému tieklo mlieko po brade, mal hlavu v oblakoch a svet bol gombička. Ako každý … násťročný, nie ? Viem, že ak by boli na mňa tlačili, možno by som aj do toho vliezol … myšlienky a idey strany ma síce nezaujímali, ale práca ma bavila, a robil som niečo, o čom mohli mnohí (a nielen moji rovesníci) iba snívať. Napokon … poznal som mnohých, ktorých celá stranícka činnosť bola charakterizovaná zaplatením známky. Vedúci sa na nich dobre bavil, hovorieval, že – sú naši, hoci pre nás nič nerobia. Niektorí zvládali taký hlboký úklon, že by mohli cestovať na dovolenku v stredne veľkom kufri, ako batožina v lietadle. Ich vec, nie moja …

Iniciatívny kolega je dnes milionár, pravidelne prispieva do rôznych denníkov a odborných časopisov. Čítal som niekoľko jeho príspevkov, a pokiaľ sa týkajú odborných tém, klobúk dolu – má to hlavu, pätu a musím priznať, že je oveľa lepší v odbore, než som kedy bol ja sám … a než kedy budem. Inou otázkou sú jeho názory, týkajúce sa spoločnosti.

Tam sa totiž nezmenil – kto je pri moci, na toho strane stojí. Verím, že keby sa dostali k moci fašisti, nemal by ani v tomto smere žiadny problém. Proste to nerieši, riadi sa zásadou, že jediným cieľom je jeho vlastná prosperita, bez ohľadu na to, kto mu ju prinesie … či zaručí.

A tak riešim dilemu – môžem si ho vážiť ako odborníka, keď poznám, čo všetko za jeho úspechom naozaj je ? Neviem … ale nemal by som sa dať ovplyvniť osobnou nevraživosťou. Ani spomienkou na minulosť, ani zhnusením nad ľuďmi, ktorí pre osobný úspech sú schopný všetkého … dokonca aj jedenia spod vlastného pozadia.

Problémom je, že aj mňa mnohí ľudia nehodnotia podľa toho, čo robím. Nikoho nezaujíma, že poukazujem na rôzne nefér praktiky v spoločnosti, nikoho nezaujíma, že som sa nikdy nesnažil vybrať si stranu, na ktorej stojím … ale skôr som sa snažil poukázať na to, že mnohé veci sú úplne inak, než sa navonok javia. Nikoho nezaujíma, že roky trpím nespavosťou, lebo som sa v naivnosti svojej mysle dal nahovoriť na projekt, ktorý mal slúžiť trpiacim ľuďom, ale keď som na vlastné oči videl, ako si niekto predstavuje humánnosť … keď som na vlastné oči videl, že pre mnohých je ľudský život len záznamom v matrike … keď som videl rozhádané rodiny, bratov a sestry bojujúcich proti sebe, schopných absolútne všetkého … a hlavne, keď som videl ľahostajnosť ľudí, pre ktorých bol vlastne tento projekt len spôsobom, ako sa zviditeľniť … vtedy som naplno pochopil, o čom je dnešná spoločnosť. A kto tvrdí, že sa ho nijako nedotkne vlastná bezmocnosť pri pohľade na utrpenie iných, je buď bezcharakterný človek, alebo naivný hlupák …

Niekde som sa po návrate dočítal, že na projekt, ktorého súčasťou som bol, a ktorého cieľom bola pomoc ľuďom v núdzi, sa vyčlenili prostriedky vo výške desiatok miliónov dolárov. Trval osem rokov, a za ten čas bola rozdelená pomoc vo forme potravín a ošatenia – jediný raz. Príjemcami boli obyvatelia istej dediny, ktorých počet neprekročil štyristo, a pomoc im vystačila na dva týždne.

Bola tam aj lekárska misia … lenže, financie na svoju činnosť si musela zaisťovať sama, z rôznych zbierok, darov a podobne.

Dodnes si kladiem otázku – kde vlastne skončili všetky peniaze, ktoré boli pre tento projekt poskytnuté ? Ako je možné, že prostriedky boli len jediný raz poskytnuté na to, čo tí ľudia naozaj potrebovali ? Časom vyplávalo na povrch, ako vlastne celý projekt (a nielen tento, ale aj mnohé iné) fungoval. Všetko začínalo bombastickými prezentáciami, kde si rôzne organizácie či jednotlivci robili dobré meno u verejnosti prezentovaním svojich cieľov a zverejňovaním úžasných čísel, koľko peňazí je na projekt vyčlenených.

Potom nasledovala inzercia s ponukami na účasť v tomto projekte. Napokon, tou cestou som sa k nemu dostal aj ja. Prišlo (údajné) výberové konanie vo forme pohovorov, kde vás masírovali rôznymi informáciami o výnimočnosti projektu, jeho cieľoch a neustále vám dávali najavo, že všetci majú šancu na účasť, ale nie každý bude – vyvolený. Takže, keď nakoniec prišla obálka s vytúženou správou, že ste boli medzi tými šťastnými, prestali ste premýšľať … nekládli ste si otázku, prečo si musíte cestovné náklady zaplatiť z vlastného vrecka, prečo sa musíte poistiť – z vlastného vrecka … keď tam sú vyhradené také obrovské balíky peňazí.

A nekládli ste si ani otázku, prečo drvivá väčšina úspešných kandidátov pochádzala z krajín východnej a strednej Európy. Napríklad v našej skupine nás bolo štyridsať, a z toho bol len vedúci skupiny mimo spomínaného regiónu.

Až časom sme pochopili, prečo bol projekt realizovaný tak, ako sme ho zažili. Keď sme si začali dávať dohromady úlomky toho, čo sme vedeli a začali sme nad tým premýšľať. Napríklad nad tým, prečo nám bránili v osobnom kontakte s ľuďmi, žijúcimi v dotknutom regióne. Alebo nad tým, prečo boli potraviny a šatstvo doručované skoro výhradne v nočných hodinách, a vo väčšine prípadov prekladané z jedného auta do druhého … alebo z jedného lietadla do druhého. Prečo sa všetky doklady zamykali … prečo boli stanovené tvrdé tresty za neuposlúchnutie príkazu vedúceho … prečo ste nesmeli pomôcť plačúcim deťom, alebo ich matkám … systém … systém … systém …

Pravda je potvora … vždy sa odniekiaľ vytrčí a zakričí – hej, tu som. Oveľa neskôr sme zistili, prečo bolo všetko tak dôsledne kontrolované, či utajené. Prečo prakticky za akýkoľvek drobný priestupok bol jediný trest – cesta domov.

Časom sa totiž ozval akýsi účastník projektu, ktorému asi niečo nešlo do hlavy a keďže mal možnosti, získal aj informácie. A tak zistil, že hlavným cieľom projektu nebola pomoc ľuďom v núdzi, ale skôr predaj tovaru po záruke, zníženie strát istého nadnárodného koncernu … a zistil rôzne nezrovnalosti. Napríklad to, že tovar po záruke (a hlavne potraviny) sa prebaľoval, neexistovala prakticky žiadna kontrola jeho kvality, čoho výsledkom bol výskyt rôznych zdravotných problémov u cieľovej skupiny. Ešte horšie bolo, že predmet pomoci bol niekoľkonásobne predražený, čoho priamym následkom bolo, že sa dostal len k malej skupine ľudí. Nakoniec vyplávalo na povrch, že jediným, kto si pomohol, bol organizátor projektu. Urobil si reklamu, zvýšil sa predaj jeho výrobkov rôznych značiek, a ešte aj ušetril na daniach.

A tak v podstate dnes chápem správanie môjho “ dobrodinca „, bývalého kolegu. Na rozdiel od mojej osoby sa dokonale prispôsobil konzumnej spoločnosti, ktorú vôbec netrápia výsledky, ale veľmi rada sa predvádza. Zahodil chrbtovú kosť, a povedal si, že čo môžu iní – to môže aj on. Plával s prúdom predtým, pláva s ním aj dnes.

A tak na jeho strane stoja vlastne všetci – zákon (lebo nikto nemôže verejne povedať, kým bol), spoločnosť (lebo hoci pláva s prúdom, občas hodí kosť aj tým slabším a chudobnejším, však nikto nevie, že je holá a smradľavá) … i doba. Pretože tá si pamätá úspešných, ale málokedy aj to, ako sa k svojmu úspechu dopracovali.

Napokon – v ktorej učebnici nájdete príbehy ľudí, ktorí zachraňovali životy ? V žiadnej … ale v každej učebnici (minimálne dejepisu) nájdete príbehy mocných (hoci zvrátených) – Napoleona, Hitlera, Stalina … či Pol Pota, Pinocheta, atď.

A tak platí výrok z nadpisu – najväčším antikomunistom je bývalý komunista … najväčším ľudomilom je bývalý diktátor … a najlepším policajtom je bývalý – zlodej.