O Slovensku

Alexej bol taký malý špinavec, ktorý mal veľké slovo v časoch, keď sovietsky pas signalizoval pre niektorých príchod – nadčloveka. Pravidelne chodil do podniku na kontroly, hrabal sa vo výkresoch a návrhoch, a pokojne si zobral čokoľvek, o čom bol presvedčený, že by to mohol nejako využiť. Máš niešo proti ? … šušlal svojím typickým hlasom, kde nevedel zakryť krajinu pôvodu.

Hej, bolo nás dosť, čo by sme mu najradšej pľuvli do tváre, lenže to nešlo. Bol nedotknuteľný, a dostať sa s ním do konfliktu znamenalo jediné – množstvo problémov, a koniec po akejkoľvek profesnej stránke.

Posledný raz som ho videl tesne pred odsunom do jeho vlasti. Zlomený sedel v krčme, čosi si šomral popod nos a zjavne bol na pokraji zúfalstva. Vedel, čo ho čaká doma a nevedel, akým spôsobom dosiahnuť, aby mohol v našej krajine ostať. Vlastne to ani nešlo, pretože jeho “ kamaráti “ prezliekli kabáty a už ho nepoznali … a nepriateľov mal toľko, že doslova mohli stáť v rade a hádzať si kockou, kto ho pred odchodom dorazí.

Neviem, čo som pri pohľade na trosku, ktorá sa z Alexeja stala, cítil. Hnusil sa mi síce od začiatku, ale nikdy mi neublížil. Nemohol – na začiatku som bol pre neho menej ako šváb, vôbec si ma nevšímal … a keď zistil, kde a na čom pracujem, už bol zase bezvýznamný on. Nesmel už do podniku, býval v kasárňach, kde mali prísny režim … keďže niekto sa mu šikovne pomstil, a v prvej možnej chvíli ho vysánkoval z bytu, kde pôvodne býval. Manželka už bola dávno späť v domovine, ale on … vystrašené oči hovorili viac, ako chcel prezradiť.

Stratila sa jeho povýšenosť, s ktorou prechádzal okolo ľudí, nereagujúc na ich pozdrav … stratila sa všetka jeho hrdosť, že je niečo viac, ako tí ostatní … stratil moc nad osudmi iných, a nevedel, čo so sebou. A nebol sám … pamätám si, ako sme z úctivej vzdialenosti hľadeli na sídlisko, kde žili jeho uniformovaní krajania, a premýšľali, čo sa tam asi deje. Nie, nemali sme odvahu tam ísť, lebo sme vedeli, ako je strážené “ vajčiakmi “ , ako sme posmešne hovorili gázikom s označením VAI. Ak ste tam nechtiac vošli, vždy sa odniekiaľ toto komické autíčko vynorilo, zastalo vedľa vás a v lepšom prípade vás len odtiaľ vypoklonkovali. V horšom, čo zažil jeden náš zvedavý spolužiak, ho naložili do auta, zavreli do nejakej smradľavej cimry, kde si poňho prišli z našej piatej bé, a hodiny z neho ťahali, čo tam hľadal. Nakoniec dostal pár zaúch a odviezli ho domov.

Časom sme pochopili … hoci sa chovali ako páni, mali vlastne strach. Boli v cudzej krajine, nepoznali jazyk, ľudí, mnohí ani nevedeli, prečo tu vlastne sú. Ale, hoci naozaj pôsobili sebavedome, celý čas, celé tie dlhé roky sa podvedome obávali, či niekto … niečo neskúsi. Mali šťastie … Slováci neboli Afganci … ani Slovensko Afganistan.

Myslel som, že po ich odchode už nikdy neuvidím múr či plot, oddeľujúci nadľudí od obyčajného plebsu. Veril som tomu … až do chvíle, kým som neprišiel do Bratislavy, a nevidel na vlastné oči, ako naši spojenci zneuctili veľmi peknú časť v centre mesta … ako sa oddelili od ostatných inou, rovnako perverznou verziou plota. Napadla ma otázka – prečo niekto zalieza za plot s kamerami, keď všetkým robí len dobre, keď neustále bojuje za ich lepší život …

Spomenul som si na Alexeja … aj ten robil všetko preto, aby sa tu mali ľudia lepšie. A tak sa vžil do svojej úlohy, že ho vlastne vôbec nezaujímalo, ako si ten lepší život predstavujú ľudia, ktorým zasahuje do života. Vôbec ho netrápilo, že jeho dobro možno pre nich znamená – absolútne zlo. Napadlo ma, že Alexej vlastne neodišiel, len zmenil meno – dnes je Joe, Jack, John alebo neviemkto … ale je to rovnaké zlo, ako kedykoľvek predtým. Rovnako nepozná náš jazyk, nerozumie našej kultúre, nezaujímajú ho naše potreby, lebo koná v presvedčení, že jediné dobro pre nás – je to jeho, podľa jeho predstáv. A to svoje dobro vnucuje každému na počkanie, bez škrupúľ ho zalieva krvavou omáčkou obetí, ktoré nepochopili jeho – humánnosť, a ak sa niekto vzoprie – treba ho zničiť.

Chvíľu si myslíte, že ste zaujatý a prehnane paranoidný. Ale len do chvíle, než zistíte, ako myslí váš spojenec – napríklad určuje, čo sa smiete a čo nesmiete dozvedieť. Bez akýchkoľvek škrupúľ zasahuje do vášho súkromia, v mene vašej bezpečnosti. Vašej ? Nie, svojej bezpečnosti, lebo má strach. Stavia preventívne ploty s kamerami … lágre, kde bez rozhodnutia súdov a v rozpore so všetkými právnymi normami internuje tých, čo sa opovážili vzoprieť …

Stovky či tisíce ľudí navštívia v Moskve známe múzeum KGB v známej Ľubianke. Napadne ich pri prehliadke, že hororové príbehy, spojené s bývalou sovietskou tajnou políciou, sa odohrávajú aj dnes a režisérmi sú práve tí, ktorí údajne proti tejto zvrátenosti bojovali ? Napadne niektorého návštevníka múzea Perm 36, že podobné praktiky, ako sa kedysi nakladalo s politickými väzňami, veselo prežívajú dodnes ?

Napadne niekoho, že niekdajší vtip, ktorý hovoril – z Ľubianky je krásny výhľad, dá sa z nej dovidieť až na Sibír … sa dnes zmenil na tragikomické – z každého miesta na svete uvidíte – Guantanámo ?