O Slovensku

Listoval som, listoval … až som narazil na článok, ktorý viac-menej jednoduchou formou konštatoval, že ľahká mentálna retardácia (debilita) postihuje až jednu šestinu populácie.

(nájdete ho tu …)

Prečo ma to zaujalo ? Akosi v poslednom  čase zisťujem, že množstvo ľudí sa chová spôsobom, ktorý naozaj vyvoláva obavy z prudkého nárastu duševných chorôb.

“ Chováš sa ako debil …“

Ako to vidím ja ? Skúste si predstaviť dom. Je váš, tvrdo ste pracovali, aby ste si ho mohli postaviť. Roky ste strávili jeho vylepšovaním, skrášľovaním a keď ste konečne spokojní, ktosi vám povie – ten dom vlastne nie je váš. Nie, nepovie vám to presne týmito slovami. Povie vám to napríklad tak, že konštatuje – ak vo svojom dome neubytujete môjho kamaráta, nebudete ho živiť a šatiť, ste – rasista. …. zadivene na neho pozeráte a hovoríte – a ako ste vy prispeli na môj dom, keď mi chcete hovoriť, kto v ňom a za akých podmienok bude bývať ? Čo ste urobili preto, aby môj dom vyzeral lepšie, aby sa mne a mojej rodine lepšie žilo a bývalo ? Moralista pred vami rozhodí ruky, pred očami sa vám zablysnú jeho hodinky za desaťtisíc eur, spomeniete si na jeho auto pred domom, na ktoré by ste si nezarobili za celý život, hoci on ich strieda každé štyri roky. Nie je podstatné, že na to nemáte, ak to neurobíte, ste – rasista, xenofób a …. ešte neviem čo a kto.

Neviem … ak sa budete brodiť životom na základe jeho argumentácie, asi by ste naozaj mali požiadať o pomoc odborníka. A nielen v tomto prípade …

Naši mocipáni, ich poskokovia nás však pokladajú za debilov. Pokojne nám denne tlačia do hlavy kaleráby o ľudskosti, porozumení a vzájomnej tolerancii. Pritom pri pohľade na ich vzájomné vzťahy, a vyjadrovanie máte často pochybnosti, aká spoločnosť nám to vládne. Horšie je, že aj my sa často chováme spôsobom, ktorý so zdravým rozumom nemá nič spoločné. Napríklad – niekto prisľúbi dvojnásobné platy, a ľudia mu bezhlavo zveria do rúk moc, bez toho, aby sa vôbec zamysleli nad tým, čo im sľúbil. Ľudia tlieskajú, nadšene prevolávajú na slávu dobrodincovi na velocipéde … vôbec netušia, že ich dobrodinec osedlal svojho dvojkolesového tátoša tesne pred vjazdom do obce, kde predtým vystúpil z nalešteného bavoráka. Je náš … je rovnaký, ako my … nie, nie je. Ale to zistia čoskoro.

Neviem, podľa len magor sa rozbehne hlavou proti múru … a ešte väčší magor sa rozbehne s rozbitou hlavou od jedného múru – k druhému.

Keď však vidíte pospolitú Slovač, ako lieta s rozbitou hlavou od jedného múrika k druhému … napadne vás prirodzene otázka – sme národ magorov ? Neviem … naozaj zabúdame, že podmienkou výsledku je – práca ? Zabúdame, že za tou našou prácou je aj zodpovednosť ? Zabúdame, že za každú chybu musíme tvrdo platiť a nahradiť každú škodu, ktorú spôsobíme ? Čo by asi urobil zamestnávateľ, ak by sme mu denne pľuli do tváre, klamali a okrádali ho ?

Netreba odpoveď, každý ju pozná. Kuriózne však je, že každý politik je naším zamestnancom … a napriek tomu nám denne (beztrestne) klame, pľuje do tváre, okráda nás … a my sa aj tak len pozeráme a nekonáme. Prečo ? Máme toľko peňazí a rokov života, že si to môžeme dovoliť ?

Jedna šestina populácie … naozaj veľa. Vlastne, už sa ani nečudujem, prečo je na svete toľko utrpenia, bolesti a násilia. Beštia tuposti, naivity a zbabelosti potrebuje svoju dávku denne. Niekomu stačí vedieť, kto a na kom leží. Iný to pretvorí na vlastný nástroj, vedúci k luxusnému životu. Ďalší kradne už zo zvyku, a jeho sekera rastie takým šialeným tempom, že už nemôže kradnúť doma a musí kradnúť za hranicami … a keď sa niekto nechce dať okradnúť, tak ho preventívne – bombarduje.

Ešte šťastie … že je to len jedna šestina. Dvadsaťštyri príspevkov ako dvadsaťštyri hodín … šestina príspevkov môže pochádzať od debilov … zatiaľ sme na to celkom dobre. Ale – dokedy ?