O Slovensku

Koho si zvolili, toho majú. Opäť sa potvrdilo, že nemecká politika začína a končí vydieraním, a nemecká politická elita sa od konca druhej svetovej vojny vlastne vôbec nepoučila. Strapatá slúžka Bieleho domu si naivne myslí, že jej moc je taká neobmedzená, ako za čias nástupu skrachovaného maliara k moci … a naivne skúša vydierať strednú a východnú Európu, že ak krajiny nebudú poslúchať, peniaze – nebudú.

Nie, mokré vízie nemeckej kancelárky nás trápiť nemusia. Či si to pripúšťa, alebo nie – jej krajina potrebuje krajiny bývalého východného bloku oveľa viac, než oni potrebujú Nemecko.

Isté je jedno – správanie a materiálne vybavenie tzv. utečencov jasne dokazuje, že sa nejedná o ľudí s nedostatkom prostriedkov, a už vôbec sa nejedná o ľudí, hľadajúcich úkryt pred šialenstvami vojnového konfliktu. Títo ľudia išli do Európy s jasným zámerom – ostať na európskom kontinente natrvalo. Pretože ak by im išlo len o bezpečie rodín, ostali by v prvej krajine, nachádzajúcej sa mimo konfliktu.

Koho máme ľutovať viac – tisíce utečencov s plnými peňaženkami, alebo milióny trpiacich vo vojnových zónach ? Myslím, že odpoveď je úplne jasná. Našu pomoc potrebujú tí druhí …

Je jasné, že utečenci neplánujú ostať ani v Grécku, ani v Maďarsku, a už vôbec nie na Slovensku. Pokiaľ si kancelárka Merkelová myslí, že budeme zriaďovať internačné tábory, a dlhé roky v nich živiť a väzniť ľudí, ktorí u nás byť nechcú – veľmi sa mýli. Tým skôr, že riešenie problému leží na Blízkom východe, a musia ho nájsť tí, ktorí krajiny v konfliktoch rozvrátili. A samozrejme – musia to aj zaplatiť.

A treba sa naozaj vážne zamyslieť, akým smerom sa má táto krajina uberať. Pretože politikov, ktorí skúšajú vydierať, aby niekto zaplatil a niesol následky ich zločinov, za spojencov – nepokladám.