O Slovensku

Niektoré krajiny by sa mali zamyslieť, či chcú patriť do Európy, alebo nie … nie, nedokázal som to presne interpretovať, ale výrok znel približne takto a bol mierený na adresu (okrem iných) aj Slovenska.

Našťastie, aj napriek snahe autora (a mnohých jeho predchodcov) výroku sa nemusíme zamýšľať. Do Európy, alebo na európsky kontinent sme patrili dávno predtým, než jeho začal nosiť otec pod opaskom. A budeme do nej patriť aj potom, čo sa jeho kosti v hrobe na prach obrátia.

Naša príslušnosť k Európe nie je totiž závislá na výrokoch politikov, ale vyplýva z polohy územia, na ktorom žijeme dlhé stáročia. A to územie sa odjakživa nachádzalo na európskom kontinente. Vôbec nezáleží na tom, ako sme sa na toto územie dostali … či na koni, ťave, alebo sme si stopli okoloidúceho slimáka, to vôbec nie je podstatné. Podstatné je niečo iné … prejavy silnejúcej diktatúry, ktorá nás (pravidelne) skúša vydierať, aby dosiahla svoje ciele.

Pretože ak niekto podmieňuje spoluprácu rešpektovaním jeho požiadaviek, a to aj napriek tomu, že druhá strana má iný názor a nesúhlasí s jeho požiadavkami – snaží sa o diktát, a naopak – rozhodne mu nejde o partnerstvo.

 

Štvrťstoročie sledujem snahy o vybudovanie prosperujúcej a civilizovanej Európy. Reči bez reálnych skutkov, stupňujúce sa požiadavky, neskrytý nátlak na odporcov … či vynucovanie plnenia pravidiel, ktoré neplnili a neboli schopní plniť ani tí, čo ich splodili. Roky sledujem politické machinácie na rôznych úrovniach, pričom vôbec nezáleží na štátnej príslušnosti, alebo politickej strane … sú nepotrestateľné, pretože vedenie sa rozhodlo kolektívne a kolektívna vina je predsa – neprípustná, nie ? pozn. Akosi v tejto súvislosti potom nechápem, prečo tí istí ľudia inde hovoria o organizovanom zločine.

Roky sledujem, že výber do tzv. civilizovanej Európy je založený na jednoduchom pravidle – noví členovia nesmú byť schopní ohrozenia záujmov a potrieb pôvodných členov. Nesmú byť politicky i hospodársky nezávislí. V predsieni európskych spolkov musia plniť rôzne nariadenia, ktoré dokonale rozvrátia ich hospodárstvo, čoho následkom sú krachy spoločností, alebo ich výpredaj do rúk zahraničného kapitálu. Pochybujete ? Tak si položte otázku, prečo sa nikto nesnaží o pričlenenie Ruska do EÚ, alebo NATO. Veď by to bol najjednoduchší spôsob, ako udržať rovnováhu na európskom kontinente.

Základom príjmov štátu sú dane. Skúste si položiť otázku, prečo sa niekto vzdá týchto príjmov v mene štátu ? Alebo prečo podpíše zmluvy, ktoré tieto príjmy (teda z daní) významným spôsobom znížia. Robí to v záujme štátu, ak na druhej strane iné dane a poplatky zvyšuje, lebo neustále poukazuje na nedostatok financií v štátnej pokladni ? Nedajte sa vysmiať. Robí to zadarmo ? Opäť – nedajte sa vysmiať.

Predsedom Európskej komisie je J.C.Juncker. Položte si otázku, čo je potrebné, aby sa niekto udržal v kresle premiéra vlastnej krajiny (v jeho prípade Luxemburska) celých osemnásť rokov, pričom štrnásť rokov súčasne vykonával aj funkciu ministra financií ? Prečo počas pôsobenia tohoto politika v funkcii ministra financií sa v rozmedzí rokov 2002 – 2010 podpísali zmluvy s 340 nadnárodnými spoločnosťami, ktoré znížili ich dane na minimum ? Luxembursko nepotrebovalo peniaze do štátnej pokladne ? Prečo sa teda neznížili dane plošne ?

Niekoľko zaujímavostí zo života tohoto politika – 25-ročný absolvoval právo na univerzite v Štrasburgu. Nikdy a nikde ako právnik nepracoval. Tridsaťročný sa dostal do luxemburského parlamentu. V rovnakom čase získal post ministra práce v luxemburskej vláde. Súčasne získal aj post guvernéra v Svetovej banke, kde zastupoval Luxembursko. Raketový vzostup, nie ? Márne som však hľadal, čo tento politik robil medzi rokmi 1979 a 1984, čo ho vlastne vystrelilo do takýchto výšin. Okrem členstva v Sociálnej kresťanskej strane som nenašiel – nič.

Poviete si – no čo, bol schopný a politická strana, ktorej členom bol od roku 1974, si ho vybrala ako nádejného adepta na presadzovanie svojich politických záujmov. Mal šťastie ? Možno …

Ale možno by to niekto videl aj inak. Napríklad zavraždený taliansky prokurátor Giovanni Falcone, ktorý už v 80.rokoch minulého storočia objavil zaujímavý vývoj v správaní (nielen) talianskej mafie. Alebo skôr zmenu v správaní mafie. Pretože tzv. nová mafia v dôsledku strát, spôsobených v boji so štátnymi orgánmi, prechádzala na iné formy činnosti, ktoré boli rovnako výnosné ako tie predošlé, len ťažšie odhaliteľné … a tým pádom aj ťažšie potrestateľné.

Stará mafia (teda by sa dalo povedať, že jej vedenie do polovice 70.rokov) uprednostňovala dve riešenia – priamu korupciu, a pokiaľ to nepomohlo – odstránenie nepohodlného človeka akýmkoľvek spôsobom, vrátane násilia. Ak nebolo možné podplatenie úradníka, jednoducho sa ho zbavili.

Nová mafia (na to upozorňoval aj Falcone) sa správala inak. Prestala vsádzať na priamu korupciu, a začala si úradníkov a politikov jednoducho vychovávať. Vyberala si schopné deti z chudobných rodín, ktorým zaplatila náklady so štúdiom na kvalitných školách, po jeho absolvovaní ich umiestnila v spoločnostiach, ktoré fungovali prísne v súlade so zákonom, a pomaličky stúpali (s jej podporou) na spoločenskom i kariérnom rebríčku. Ich súkromný majetok sa pomaly rozrastal, nie však tak, aby to bolo nápadné a podozrivé. Vo veku okolo tridsiatky to už boli obvykle dobre známi a zabezpečení ľudia, s dobrým postavením, nepoškvrnenou povesťou … ideálni adepti na vstup do sveta veľkej moci a ešte väčších peňazí. A dokonale oddaní tomu, kto im k tomuto spôsobu života pomohol.

Nová mafia sa začala jednoducho integrovať do štátnych a medzinárodných štruktúr.

Poviete si – ty si celkovo proti projektu európskej únie, a vidíš len to, čo je negatívne. Mýlite sa … vidím a nemôžem prehliadať to, čo je naozaj na tomto spolku negatívne … ale skôr by som povedal, že doslova desivé. Pretože, všade tam, kde som pracoval, sa vždy pýtali na moju profesnú minulosť … a od toho sa odvíjalo všetko ostatné. Ale v prípade vedenia štátov, alebo združení štátov … akoby žiadne kvalifikačné kritériá neplatili, teda s výnimkou politickej príslušnosti.

Prepáčte, neurazte sa … ale toto sme tu mali už za čias socializmu, a myslel som si, že to – skončilo.

Nie, neskončilo. Aj na Slovensku máme dosť príkladov, že nad akoukoľvek kvalifikáciou, schopnosťami a preukázateľnou praxou stojí jednoznačne – politická príslušnosť. Potom je možné všetko – aj zastávanie dvoch funkcií, s miestami ich výkonu, ktoré sú vzdialené stovky kilometrov … a priamym následkom je – napr. Kotleba vo funkcii predsedu samosprávneho kraja. Pretože nazlostení voliči nemajú na výber primeraného a schopného odborníka, ktorému by mohli dôverovať, a tak zlomyseľne zvolia hocikoho, len nie kandidáta sprofanovanej strany.

Ak by som mal definovať, prečo neznášam Brusel, tak práve preto, že jeho praktiky sa v ničom nelíšia od niekdajších kremeľských praktík, ba v mnohom sú oveľa horšie. Nehovoriac o jeho posluhovaní záujmom Bieleho domu, neraz v príkrom rozpore so záujmami Európy.

EÚ má ako projekt význam, ak bude založená na myšlienke spolupráce všetkých európskych krajín, bez rozdielu … ak bude založená na jednotných pravidlách pre všetkých (čo dnes rozhodne neplatí) … ak bude založená na sankciách za porušenie pravidel bez ohľadu na to, kto sa porušenia dopustil (ani to dnes neplatí) … ak bude založená na rovnoprávnom členstve všetkých krajín, bez ohľadu na ich veľkosť (to vlastne neplatilo nikdy) … ak to celkovo bude spolok, založený na spolupráci, nie však nadvláde nad členskými krajinami.

Stručne povedané – vlajka európskeho klubu môže visieť pod vlajkami členských krajín, ale nemala by visieť na jednej úrovni s nimi, alebo dokonca nad nimi.

Ale pokiaľ má byť únia projektom za niekoho a proti niekomu … to sme tu už mali, a nedopadlo to nikdy dobre. A už vôbec nie vtedy, keď pre každého platili iné pravidlá.

Je správne, ak pokladáme za zvrhlosť uctievanie politikov, akými boli Lenin či Stalin. Ale rovnako by sme sa mali chovať aj pri uctievaní iných politikov – napríklad Bismarcka, Napoleona, alebo Pilsudského …

Je správne, že pred medzinárodný súd boli postavení ľudia za zločiny počas balkánskych konfliktov v bývalej Juhoslávii. Nie je však správne, že dodnes pred nimi nestoja ľudia, stojaci za zločinnými konfliktmi v Iraku, Afganistane … či súčasnými nepokojmi na celom Blízkom východe.

Skutočným problémom súčasnej Európy je, že zločinom je len to, čo sa hodí politikom v Bruseli … a tak je dnes prijateľné odtrhnuté Kosovo, ale neprijateľná samostatnosť – Katalánska.