O Slovensku

Je veľmi jednoduché a pohodlné nazvať voličov v bansko-bystrickom kraji stúpencami extrémizmu, lenže je to zároveň nielen nepravdivé, urážlivé, ale aj dokonale odrážajúce neznalosť pomerov … a úbohosť myslenia autorov podobných výrokov.

Kríza riadenia bansko-bystrického kraja pretrvávala dlhé roky. Jej korene spočívali v absurdnom spôsobe výkonu riadiacich funkcií, kde napríklad aj bývalý predseda BBSK pokojne sedel v dvoch funkciách, ktorých výkon v súlade so záujmami voličov bol nemožný. Miesta výkonu činnosti boli vzdialené stovky kilometrov … a v podstate každý volič ako daňový poplatník očakáva, že ak platí úradníka ako svojho zamestnanca, strávi pri výkone minimálne obligátnych osem hodín – čo v tomto prípade nielen znelo absurdne, ale bolo to aj nemožné. A tejto absurdnosti zodpovedal aj stav kraja.

Južná časť stredného Slovenska dlhodobo trpí veľkou nezamestnanosťou, ktorá v niektorých častiach presahuje 30%, ale nájdete aj obce, v ktorých sú zamestnaní len tí, čo pracujú v samospráve. Vyplýva to z skutočnosti, že obyvatelia týchto obcí pracovali v poľnohospodárstve, ktoré bolo po roku 1990 dokonale rozvrátené, mnohí z nich majú viac ako 50 rokov, nikto o nich nemá záujem, a mladí už dávno obce opustili. 

Nehovoriac o tom, že v nejednej obci južného Slovenska majú pomerne vysoká podiel rómskej menšiny, ktorej pracovné uplatnenie je vzhľadom na vzdelanie a časté predsudky zamestnávateľov prakticky nemožné. Nie je to o tom, že sa Rómom nechce pracovať, je to o tom, že zanikli pracovné pozície, ktoré roky vykonávali a žiadne nové a primerané ich schopnostiam jednoducho nevznikli – pretože úradníkovi bolo pohodlnejšie vyplácať sociálne dávky, urobiť v zápise evidencie čiaročku, než hľadať skutočné riešenia problému.

Napätie medzi väčšinovým obyvateľom a rómskou menšinou majú na svedomí tiež úradníci. Stalo sa totiž nepísaným pravidlom, že úradník v záujme ochrany pred obvineniami z diskriminácie začal používať dva metre, a určite nie náhodne. A tak sa stalo, že rómskemu žiadateľovi o rôzne príspevky v sociálnej núdzi sa priznalo všetko, čo sa dalo – nech je pokoj, a naopak – žiadateľovi z väčšinového obyvateľstva sa zamietlo všetko, alebo skoro všetko – o čo požiadal. Pod rôznymi zámienkami. Výsledkom bolo, že väčšina začala hľadieť na svojich rómskych spoluobčanov krivým okom, lebo dostali to, na čo iní nemali nárok – ani pomyslieť. Asi klasickou ukážkou reality bolo skúmanie podmienok, v akých žije žiadateľ o dávky v sociálnej núdzi – žiadateľov z radov väčšiny bežne navštívil úradník, ktorý bedlivým okom skúmal, čo v ich domácnosti je “ nadštandardné „, a kým to nepredajú, žiaľ – nemajú nárok na sociálnu pomoc. Naopak – u žiadateľov z radov rómskej menšiny obvykle úradník nenašiel ani odvahu na vykonanie podobnej návštevy, a tak vznikali čudné a provokatívne paradoxy – u “ bieleho “ vadilo skoro všetko, neraz musel predať aj auto (lebo to bol nadštandard) a aj tak nakoniec dostal len zlomok z toho, čo žiadal … naopak v prípade Róma nevadilo nič, pokojne sa vyvážal na svojom lepšom autíčku (ktoré si napríklad priviezol z Anglicka), a bolo mu priznané – všetko, o čo požiadal.

Napätie stúpalo … úradníci nič neriešili, aby mali pokoj. A Kotleba sa na tejto vlne prehliadanej nespokojnosti pohodlne odviezol do vysokej funkcie v kraji, pretože tí, ktorí mali možnosti, aby tomuto vývoju zabránili, uprednostnili vlastné, sebecké záujmy pred záujmami verejnosti. Bolo totiž len otázkou času, kedy sa voliči “ naštvú „, a prásknú do koní, aby ťahali opačným smerom – hoci aj do pekla.

O arogancii predchodcov M.Kotlebu najlepšie svedčí jeden príklad zo Zvolena. Keď ste kedysi prichádzali do tohoto mesta v smere od Banskej Bystrice, mali ste krásny výhľad na centrum mesta, nad ktorým sa vypínal Zvolenský zámok. Dnes máte smolu – napriek nesúhlasu obyvateľov, neraz verejne prezentovanému nesúhlasu poslancov sa presadila stavba škaredej, betónovej kocky na začiatku zvolenského námestia s názvom – obchodné centrum Európa. A potichu sa po Zvolene šírili neoverené reči, aký nátlak sa robil na poslancov, aby túto príšernosť – schválili.

Pohár trpezlivosti pretiekol v posledných voľbách. Hlavnými kandidátmi na šéfov samosprávneho kraja mali byť Ľ.Kaník a V.Maňka. Prvého nevedia vystáť ani v jeho vlastnom meste, kde sa už neraz pokúšal o získanie významného postu … druhý si poštval voličov proti sebe súčasným zastávaním dvoch nezlučiteľných funkcií, na čo evidentne doplácal práve kraj. Len to nikto nechcel vidieť …

A tak … M.Kotleba vyhral. Vinníkov za tento absurdný vývoj spoznáte ľahko – kritizujú voličov, odmietajú sa stretnúť pri rôznych príležitostiach s extrémistom, ktorého sami posadili do funkcie – svojou nezodpovednosťou, ľahostajnosťou k osudom voličov a aroganciou.