O Slovensku

Na blogu Pravdy padajú v diskusiách veľmi často rôzne “ perly “ ducha. Alebo skôr – bezduchosti. Pripomína mi to časy, keď ľudia začali vo veľkom chodiť do Rakúska, a dobré bolo len to, čo nakúpili na druhej strane hranice. A neraz boli prekvapení, čo nakúpili, keď odstránili obal … ako istá pani, ktorá neovládala nemčinu, ale videla v regáli krásnu krabicu, v ktorej určite nemohlo byť nič zlé. Nebolo a nemýlila sa … po rozbalení sa pozerala na rolky toaletného papiera.

Najnovšou perlou ducha jedného z diskutérov je myšlienka, že kto kupuje alebo túži po vlastnom bývaní, je akýmsi chamtivcom … pretože v Nemecku či Rakúsku ľudia úplne bežne bývajú v nájomných bytoch, a nevadí im to, navyše sú flexibilnejší. Ak potrebujú zmeniť zamestnanie, a nájdu nové niekde ďalej od svojho bydliska, jednoducho zrušia prenájom a vybavia si iný, v mieste nového pracoviska. A celý život dokážu bez problémov prežiť aj s takýmto spôsobom bývania, je to vraj len o istej slušnosti prenajímateľov a nájomníkov.

Nezmysel … vlastné bývanie je pre každého istotou, že sa v prípade núdze má kam vrátiť a nestane sa z neho prosebník, odkázaný na milosť či nemilosť úradníkov a spoločnosti. Nehovoriac o tom, že pri spočítaní výdavkov, ktoré súvisia s prenájmom bytu či rodinného domu, sa často dostaneme k sume, za ktorú by sme mali vlastné bývanie, a neraz na oveľa vyššej úrovni.

Osem rokov som býval v rôznych prenájmoch podľa toho, kde som aktuálne pracoval. Keď som si spočítal výdavky, ktoré s tým súviseli, dopracoval som sa k výsledku, ktorý ma rozhodne nepotešil. Za osem rokov som zaplatil len na nájomnom 66 212 € (bez poplatkov za súvisiace služby, teda energie, vodné, stočné, a podobne).

Áno, dalo sa ušetriť, napríklad bývaním na ubytovni. Ale to už asi nemá nič spoločné so životom, je to skôr prežívanie, hoci pomerne lacné. Nehovoriac o problémoch, ktoré súvisia s niektorými službami – napríklad spoločné umyvárne (známy si z podobného zariadenia priniesol veľmi nepríjemnú spomienku na koži), problémy s praním vecí, varením, nedostatok súkromia … nie, to naozaj nemá nič spoločného so životom. Jediný, kto z toho vyťažil, boli prenajímatelia. Keby bol len jeden, už by mal zarobené na celkom slušný dom. A ja ? Nič … akurát prázdne vrecká.

Na nájme som mesačne zaplatil v priemere približne 690 €. Niekde bolo lacnejšie, inde drahšie … niekde som si vyberal sám a mohol som ovplyvniť cenu prenájmu, inde boli podmienky dané a musel som sa im prispôsobiť bez ohľadu na cenu a môj názor. Najlacnejší, slušný prenájom som mal za necelých tristo eur, najdrahší sa vyšplhal tesne nad tisíc eur – samozrejme mesačne. Na ubytovni by som zaplatil približne pätinu z priemernej sumy za prenájom, ale v prípade niektorých spoločností by bol tento spôsob bývania absolútne neprijateľný, a vôbec by som nemohol uvažovať o práci … o ktorú som mal záujem.

Slušnosť a serióznosť väčšiny prenajímateľov končí pri peniazoch. A neplatí to len o Slovensku. Zažil som aj v Rakúsku, že pani domu ráno prišla a požiadala, aby sme do konca týždňa odišli, hoci zmluva bola platná ešte niekoľko mesiacov. Aj peniaze dostávala presne v termíne, ani problémy neboli, lenže – niekto ponúkol viac, pretože sa chystalo veľké spoločenské podujatie a pani domu si spočítala, že za šesť týždňov dostane viac, ako za celý rok. Zmluva – nezmluva … peniaze boli dôležitejšie.

Pravdou je, že som sa s tým stretol v zahraničí len raz, ale na Slovensku je niečo podobné úplne bežným javom. Neraz sa mi stalo, že prenajímatelia telefonovali s požiadavkou, aby sme za ubytovanie technikov priplatili, alebo si našli niečo iné, lebo dostali lepšiu ponuku. V jednom mestečku na severe Slovenska sa niečo podobné stalo trikrát, nakoniec sme kúpili starší domček, ktorý sme opravili a dnes ho firma prenajíma, keďže pre jej pracovné účely už stratil význam.

Avšak, v otázke prenájmov je tu niekoľko otázok – napríklad, kto si môže dovoliť dlhodobo bývať v prenájme a platiť často premrštené sumy ? Nehovoriac o tom, že tento štýl bývania neveľmi prospieva rodinnému životu. Je to stála neistota … a málokto má toľko odvahy, aby v podobnej situácii vôbec zakladal rodinu. Čo sa nakoniec odráža aj na populácii, o čom vedia svoje aj v krajinách, kde je nájomné bývanie úplne bežné. Nie je to náhoda, že ženy mávajú prvé dieťa po tridsiatom roku života, a rovnako nie je náhoda, že množstvo žien deti vôbec nemá, alebo majú len jedno. A zďaleka to nesúvisí len s kariérou.

Často sa v prospech nájomného bývania argumentuje scestným tvrdením, že kam by sme došli, keby si mal každý postaviť vlastný dom. Hlúpa otázka, úplne mimo reality. Predovšetkým, nie každý túži po vlastnom dome, a záhrade, v ktorej by sa denne rýpal … či prácach, ktoré súvisia s údržbou rodinného domu. Množstvu ľudí stačí byt, ale – vlastný. Ľudia sa na svoje peniaze veľa nadrú, a nie sú veľmi ochotní pchať ich do cudzích vreciek.

A to už nespomíname fakt, že množstvo ľudí chce stráviť dôchodok vo svojom, a nie v nejakom penzióne. Tým skôr, že na Slovensku sú len dva druhy penziónov – prvé, doslova sklady starých ľudí, kde má starček – starenka akurát posteľ a skrinku, druhé luxusnejšie – na ktoré často nemajú dostatočné príjmy.

Kočovanie za prácou je nezmysel. Trpia tým rodinné i partnerské vzťahy, časté zmeny prostredia škodia deťom. Pokiaľ niekto pokladá za pokrok kočovanie za prácou, je to jeho vec. Nech kočuje … vek ho dobehne, ostatne ako každého, a potom veľmi rýchlo pochopí, aké nezmysly hlásal. Nakoniec, v nejednom prípade sa ukazuje absurdnosť súčasnej doby, keď sa vraciame k tomu, čo bolo úplne bežné pred desiatkami rokov.

Dodnes si pamätám, ako napríklad hodnotili v 90.rokoch odborné vzdelávanie, založené na previazanosti teórie a praxe. Zbytočné, nepotrebné … však zamestnávatelia si sami pripravia, čo potrebujú. Dnes ? Hrdia sa svojím objavom roka, že opäť obnovujú to, čo už dávno existovalo, lebo doteraz vychovávajú skoro výhradne klientov pre úrady práce. Veď je to šialené, keď dáte pracovný inzerát, na ktorý sa vám prihlásia desiatky absolventov, ale výberové konanie je nakoniec plytvaním peniazmi, pretože neviete nájsť jediného, ktorý by vedel vykonávať povolanie, na ktoré študoval. Čo urobíte s adeptom, ktorý absolvoval odbornú školu, ale nevie z praxe nič – neovláda meracie prístroje, nevie pripraviť technické kalkulácie, má problém s jednoduchou výmenou modulov … však ja sa zaškolím … prečo ? V prípade týchto generácií súhlasím s názorom, že musia kočovať … keďže sa na nič zložitejšie nehodia, a všeobecne je známe, aká je životnosť práce v rôznych reťazcoch … keďže na viac nemajú.

Krajiny, kde včera znamená zajtra ? No sotva … skôr sa riadime príkladom tých, kde ich dnes bolo naše – pred štvrťstoročím …