O Slovensku

Vraj som vulgárny … áno, z hľadiska tých, ktorých sa moje údajné vulgarizmy dotýkajú, určite vulgárny som. Pretože ako vulgarizmus neberiem to, že niekomu poviem otvorene a neskryte – si zradca, hlupák, idiot … ako najhrubší prejav vulgárnosti beriem zradu národa, jeho záujmov v prospech ľudí, ktorým ide výhradne o mocenské alebo finančné ciele … či záujmy.

Celkom dobre sa bavím na tom, ako ma niekto označuje za krupinského lazníka … neustále hovorí o ovciach či baranoch (asi sa mu o nich stále sníva), no ak má nejaký problém, s radosťou mu pošlem gumáky, pretože aj napriek výhradám rešpektujem ľudí s inou orientáciou. Čo však neznamená, že im budem ustupovať.

V starootcovskom dome mám kroniku. Žiaľ, moje meno do nej nikdy nepribudne, pretože pôvodný “ rod “ skončil smrťou prastarého otca, keďže podľa rodinných pravidiel rod mohol pokračovať výhradne po mužskej línii, no a prastarý otec mal len dcéry. Takže v tomto smere mám akosi smolu. No, všetko niekde začína a niekde aj končí, asi to tak malo byť. Na začiatku rodinnej kroniky, na jej prvej strane je jediná veta.

Nezabudni, kto si a odkiaľ pochádzaš …

Nie, nezabúdam. Nech sa čokoľvek deje, nikdy na to nezabúdam, že som Slovák, z tejto krajiny pochádzali nielen moji rodičia, ale aj prarodičia či ich predkovia. A napriek tomu všetkému sa cítim v tejto krajine – CUDZINCOM. Prečo ?

Pretože v tejto krajine a o tejto krajine rozhoduje každý, okrem SLOVÁKOV … a rozhoduje sa v mene čohokoľvek, okrem SLOVENSKÝCH ZÁUJMOV. Od detstva ma učili jednému – svoje si nedaj a cudzie nepýtaj. Vždy (a to aj dnes) sme mali na Vianoce pri stole prázdne miesto, pre niekoho, kto je práve sám a možno sa práve ocitne pri našich dverách. Tento zvyk sme si ponechali, rešpektujeme ho … hoci už dlhé roky pri našom stole nesedáva niekto, kto by nepatril do rodiny.

Hlboko však pohŕdam kýmkoľvek, kto namiesto záujmov národa hľadí len na seba, ale dokonca presadzuje na úkor vlastného národa záujmy iných – či ľudí, alebo národov. Tento druh neradím do kategórie – ľudia. Denne sa s ním stretávam, na uliciach, v obchodoch či na úradoch … ale často aj pri pracovných stretnutiach. Neraz sa mi stane, že partner pri rokovaniach začne šermovať argumentami – ale v Nemecku je to tak, alebo onak … či v Rakúsku, Belgicku … vždy sa vtedy opýtam – dobre, teda požaduješ podmienky, ktoré sú bežné v týchto krajinách ? Obvykle nasleduje nadšený súhlas, ktorý však nasleduje sklamanie, keď poviem – budeš mať podmienky, aké si predstavuješ, ale budeš aj platiť úmerne tým podmienkam. A potom už len pobavene počúvam argumenty – však sme na Slovensku, hádam nečakáš, že budeme platiť ako v Nemecku (Belgicku, Rakúsku) ? A prečo by som nečakal – však požaduješ podmienky, ktoré zodpovedajú týmto krajinám, tak aj sám naplníš to, čo je tam bežné, nie ?

Obvykle skončia tieto jednania rovnakým výsledkom – nedohodneme sa na spolupráci. Nie som ochotný robiť z vlastných podriadených akýchsi menejcenných sluhov, ktorí sú dosť dobrí na to, aby odvádzali “ nemeckú kvalitu „, ale nie sú dosť dobrí na to, aby za to dostali aj “ nemeckú odmenu „. Práce máme dosť, skôr máme nedostatok ľudí … takže si môžeme vyberať, ktoré ponuky prijmeme.

Vraj som plný nenávisti … áno, je to pravda. Z hĺbky duše nenávidím ľudí, ktorí tento národ degradujú na poskoka cudzích záujmov a ešte to nazývajú pokrokom. Ľudí, ktorí tvrdia, že bez nejakej barličky z akejsi pochybnej centrály by sme neprežili … bez spojenectva s údajnými demokratmi by sme ostali na ocot … a iné nezmysly.

Vždy som bol presvedčený a aj budem, že tento národ má dostatočný potenciál na to, aby hovoril s politikmi akejkoľvek krajiny v pozícii rovnocenného partnera. Vytýkam mu len jedinú chybu … a to, že si volí na svoje čelo klamárov, špekulantov, pätolízačov a ľudí, ktorí priam trpia syndrómom poníženého sluhu, ktorí sú schopní povedať – len ma nakopnite poriadne pane, ja to znesiem (alebo nakopnem niekoho iného, komu som zase ja pánom). Ak naozaj niečo musí v tomto národa vymrieť, tak práve ľudia s komplexom menejcennosti, ktorí majú neustále pocit, že musia niekam patriť, niekomu slúžiť … pretože títo ľudia svojím správaním sa nikdy nezmenia, úplne rovnakí boli aj za čias vlády komunistov, hoci sa snažia z toho všemožne vykrútiť.

Z politickej garnitúry, ktorá túto krajinu riadi do pekiel už od roku 1992, som nepodporil a nepodporím nikoho. Môžu hovoriť a sľubovať, čo len chcú. Mám len jeden hlas, ktorý môže niekomu pripadať úplne bezvýznamný, ale je to môj hlas a reprezentuje to, čo chcem zanechať potomkom. A nemienim im zanechať spomienku, že som sa podieľal na devastácii tejto krajiny a pošliapaní jej kultúrnych hodnôt.

Pradedo hovorieval – nech dostaneš nespočetne faciek, z toho sa dá vždy spamätať, postaviť sa na nohy a začať od začiatku. Ale ak sa spreneveríš tomu, čo ťa robí človekom, už nikdy to zo seba nezmažeš … vždy hovorieval, že svet by bol veľmi krásny, keby sa každý staral sám o seba, a neustále nehľadel ponad plot, čo robí sused …

Nikdy neskrývaj, čo si o ľuďoch myslíš, lebo ak mlčíš, sú presvedčení o tom, že súhlasíš. A najčastejšie sú o tvojom súhlase presvedčení – hlupáci. Ono sa síce hovorí, že múdrejší ustúpi … ale pozri si dejiny ľudstva, kam to národy dotiahli v mene tejto myšlienky, a koľkí to zaplatili životom, že ustupovali tam, kde mali jasne a tvrdo povedať – dosť. Nuž hej … dospeli sme k inkvizícii, ktorá vraždila v mene viery, aby ju neskôr nahradili vrahovia v mene iných “ vierovyznaní „, to je pravda. Dve svetové vojny v minulom storočí, a vyše dvadsať konfliktov počas pätnástich rokov tohoto storočia. Mlčanie naozaj nie je prejavom múdrosti, ale skôr – zbabelosti.

Jediné riešenie, jediná cesta … hlúposť, ktorá nemá obdoby. Argumentujú týmto spôsobom práve ľudia, ktorí chcú ostatných zmanipulovať vo svoj prospech. Vždy je viac možností … nie nadarmo sa hovorí, že priateľov maj blízko, ale nepriateľov ešte bližšie.

Hovorí sa aj, že nemáme bojovať so sviňami, lebo tie sú na hnoj zvyknuté. No radšej budem smrdieť od hnoja, než by mi mali svine – vládnuť. A pokiaľ niekomu nevadí, že mu svine vládnu, nikto mu nebráni, aby žil medzi nimi – v chlieve. Nemusí však do toho ťahať iných len preto, že sa hanbí smrdieť sám.

A tým, ktorí nazývajú moje blogy hnojom, odkazujem jediné – ak je to naozaj hnoj, prečo sa v ňom s takou radosťou plahočia ? Vari sú – svine ?