O Slovensku

Nikto nie je dokonalý, hovorí sa … každý máme chyby, každý máme niečo, čo sa nám bytostne bridí … a neraz nedokážeme triezvo posúdiť situáciu, nedokážeme oddeliť osobné postoje od spoločných záujmov, a možno aj preto dnešný svet vyzerá tak, ako vyzerá …

Niekedy nevieme byť ľuďmi, a často je to na škodu. Pretože neraz príde neskôr situácia, kedy nás mrzí, že sme nekonali inak … alebo nepovedali niečo, čo už sa neskôr ani povedať nedá.

Takto pred rokom som išiel ešte pripraviť nejaké veci, potrebné k sviatkom, a cestou k príbuzným som stretol akéhosi chlapa, ktorý sa mi zdal známy, len som ho nevedel zaradiť … kde a kedy som ho videl. Akurát som vedel, že to muselo byť veľmi dávno. Vyzeral zvláštne … na ročné obdobie bol pomerne chatrne oblečený, na pleci si niesol malý, značne ošúchaný vak … a topánky vyzerali ako z filmov, natočených niekedy v 50.rokoch … neprirodzene naleštené, nemoderné, také … no akési staromódne. Nohavice pôsobili ako vo vode merané, sotva mu zakrývali lýtka … proste, niekto by povedal, že postavička ako vystrihnutá z karikatúry. Išiel sklonený, prešiel okolo mňa úplne nevšímavo a zabočil do bránky jedného domu.

Keď som o pár minút išiel rovnakou cestou naspäť, už zďaleka bolo počuť krik. Chlap z domu vyšiel, neisto sa zastavil na chodníku a obzeral. Akoby nevedel, čo má robiť, alebo kam má ísť. Nakoniec sa pobral niekde smerom do centra mesta, a zmizol mi z očí … už som ho viac nevidel. Ale … počul som o ňom.

Vysvitlo, že chlap sa vracal po desiatich rokoch z väzenia. Čo urobil … neviem. Proste ho tesne pred sviatkami prepustili, a tak sa pobral tam, kde sa cítil doma.

Iste, nejaké reči okolo mňa obehli, kto to je, čo urobil a prečo vlastne bol vo väzení. Lenže … agentúra jedna pani povedala nie je práve vhodným zdrojom informácií, a neraz prinesie viac chýrov, než pravdy. Akurát som si spomenul, odkiaľ chlapa poznám … kedysi nám opravoval rôzne veci v domácnosti, bol to taký typický dedinský pomocník pre všetko … a stratil som ho z očí, keď som išiel študovať, no a v čase môjho návratu už na ulici nebýval, alebo skôr – už som ho nevidel. Zišiel z očí, zišiel z mysle … hovorí sa.

Išiel domov, lenže … prišiel niekde, kde ho už nečakali, kde už nebol doma … hoci to asi nevedel. Žena už nejaký čas žila s iným partnerom, deti boli už dospelé a mali vlastné rodiny. Takže jeho príchod bol zjavne nečakaný a on sám – nevítaný.

Neskôr som sa dozvedel, že tie sviatky prežil na ulici. Úrady nefungovali, charity boli zrejme plné … a možno sa aj hanbil, ktovie. Žil na ulici nielen počas sviatkov, ale ešte aj niekoľko mesiacov po nich. Kde-tu niekomu pomohol, niečo si vyžobral, občas prespal v útulku … ale vraj vždy chodil čistý, hoci stále v tých istých, navonok smiešnych háboch. Možno sa aj snažil, aby sa dostal do normálneho života … nakoniec mi sused povedal, že ho v lete našli niekde neďaleko v lese, a pod stromom, kde skončil jeho život (či skôr trápenie posledných mesiacov) sa povaľoval ošúchaný vak.

Neviem, čo by som robil, keby som bol na mieste jeho rodiny, alebo presnejšie toho, čo z nej ostalo. Neviem ani to, čo urobil a prečo skončil vo väzení. Ale vtedy som pochopil, čo znamenali slová jedného bývalého učiteľa, ktorý raz povedal, že niekedy je väčším trestom rodina, než akékoľvek väzenie. Pretože akési skryté malomeštiactvo v nás spôsobuje, že sa dokážeme postaviť do úlohy sudcov, a kruto trestať to, čo už raz potrestané bolo. Máme v sebe nejaký zvrátený pocit, že musíme verejne demonštrovať odsúdenie toho, čo už nezmeníme …

Ktovie … zo susedových slov nakoniec vysvitlo, že ho vtedy pred sviatkami vlastne vyhodili z vlastného domu. Pretože jeho časť mu stále patrila, a to aj napriek rozchodu s manželkou. Sotva vtedy mohol niekto tušiť, ako to skončí.

Napadlo ma však … kde ostala ľudskosť ? Kde ostala nádej a viera, že nikto sa nenarodil zlý a v každom človeku je niečo dobré ? Kde ostali slová, že každý má právo na druhú šancu ? Kde ostalo to naše, často tak okázale demonštrované – kresťanstvo ?

Napadlo ma to vo chvíli, keď som kráčal okolo miestneho svätostánku, a z jeho dverí vychádzala bývalá manželka tohoto nešťastníka. Pri pohľade na akúsi sošku sa prežehnala a kráčala opačnou stranou. Napadlo ma, čomu vlastne tá žena verí … alebo presnejšie, ktorú časť toho, čomu údajne verí, aj vo svojom živote reálne napĺňa … pretože láska k blížnemu to zjavne nebude.

Nesúďme, aby sme neboli súdení … ktosi a kedysi povedal. Od detstva v našej rodine panoval zvyk, že sme dávali pri sviatočnom stole o jeden tanier viac … hovorilo sa, že pre tých, ktorí s nami nemôžu byť, alebo pre toho, kto príde a nemôže byť s tými, ktorí sú mu najviac blízki. Nikdy sme to nespájali s presvedčením, naučili nás to starí rodičia a rodičia … a my to dodnes aj tak robíme, hoci len raz sa za tie roky stalo, že ten tanier navyše aj niekto využil.

Niekedy mám pocit, že už nevieme byť ľudia. Pre spoločenské postavenie, majetok vieme obetovať všetko, vrátane ľudskosti. Žijeme v akejsi naivnej viere, ktorá nám káže brať ako pravdu všetko, čo povedia bohatí či mocní tohoto sveta … čo sa objaví v tlačených alebo elektronických médiách. A často sa chováme ako stádo … nepoužívame rozum a srdce, ale pozeráme sa, čo robia iní … a robíme to tiež, aby sme nevytŕčali z davu, aby sme sa nemuseli báť posmechu, či kritiky. Do slabších beztrestne kopneme, silnejším sa pokloníme … prečo ?

Je to naozaj také ťažké, byť človekom ?