O Slovensku

Nikdy som nepokladal svoje blogy za klenoty spisovateľskej tvorby, alebo dokonca múdrosti. Beriem ich skôr ako možnosť vyjadriť svoj názor, nemlčať tam, kde je mlčanie prejavom zbabelosti … či skôr hanebnosťou. Rovnako som nikdy nemal rád “ cigánske “ férovky, založené na princípe – poď, vybavíme si to ako chlapi (lebo za rohom čakajú ako poistka kamaráti) … a vrcholne neznášam, ak mi niekto chce diktovať, čo mám robiť vo svojom dome, ak s ním chcem byť priateľ či spojenec – takýchto ľudí radím do kategórie “ špiny a ľudského odpadu „

V poslednom čase sa však na slovenskom webe priam vyrojili desiatky blogov, kde autori volajú po spoločenskej zmene, každého oponenta hádžu do červeného vreca (teda medzi komunistov, pretože slovo komunista sa dnes používa ako nadávka), alebo každému vykrikujú, že lezie ruskému prezidentovi tam, kde chrbát stráca svoje poctivé meno … nie, ich autorom sa nedivím, ako tento svet vidia, pretože to, čo sa dnes deje, nielen na Slovensku, ale aj vo svete – je jednoducho neobhájiteľné. A tak skúšajú vyvolávať negatívne emócie za pomoci bičovania duchov minulosti …

Možno vedia, možno len tušia, že postupne sa napríklad sprístupňujú rôzne archívy, kde sa dá objaviť mnoho zaujímavého. Na webe sa dá nájsť množstvo digitalizovaných archívov rôznych denníkov z čias tzv. “ totality „, a ich lúskanie prináša aj často neočakávané prekvapenia. Žiaľ, súčasný právny systém je nastavený tak, že ak by ste priamo na niekoho ukázali – čo táraš, však ty si z toho vtedajšieho režimu profitoval a sám si bol jeho aktívnou súčasťou – v prípade žaloby na ochranu osobnosti by ste zrejme prehrali a museli platiť odškodné, pretože dnes sa tieto zdroje hádžu do spoločnej kategórie s názvom – komunistická propaganda. Nehovoriac o tom, že šikovný právnik dokáže využiť aj neúplnosť zdrojov, spôsobenú čudným vývojom na začiatku 90.rokov, keď sa informácie o niektorých ľuďoch účelovo “ stratili „.

V každom prípade je niečo zaujímavé – najviac nenávidia komunistov a bývalú éru – bývalí aparátčici, eštebáci a rôzni obsmŕdači, ktorí vždy prikvitli tam, kde sa rozdávalo za päť prstov, šiestu dlaň …

Spoznáte ich ľahko, pretože svoje správanie od tých čias nezmenili – napríklad kričia, že vo vláde sedia samí zlodeji, ale nikdy presne neukážu, kto a čo ukradol, nikdy to nepodložia dokladmi a na radu svojich treťotriednych právnikov – ak aj naznačia meno zlodeja, pre istotu ho skomolia, aby nikto nemohol povedať, že sa dotkli cti a mena konkrétnej osoby.

Za čias mojich štúdií a nástupu do práce sme týchto ľudí volali – “ hajzlíci “ … ich jediným hrdinstvom bol úder od chrbta

Ktosi napísal v diskusii, že nemám právo na názor, lebo nechodím voliť. Nie, moje odmietnutie účasti na voľbách je vyjadrením presvedčenia, že volebné kandidátky neponúkli ľudí, ktorí by si zaslúžili moju dôveru a peniaze. Keď sa pozriem na dnešný parlament a adeptov na jeho budúce obsadenie, tak tam nie je nikto, o kom by som bol presvedčený, že na svoje miesto patrí a zastáva ho plne v záujme voličov. Poslanci nehlasujú v súlade so svojím vedomím a svedomím, ale výhradne v straníckom záujme. Zaslúžia si teda moju podporu ? Nie … komu je strana cennejšia ako svedomie, nezaslúži si vôbec nič.

Netvrdím, že na Slovensku nie je korupcia. Ale – len zbabelec povie, že niekto je zlodej, skomolí jeho meno a nekoná. Keby som vedel dokázať, že člen vlády poškodil svojím konaním štátu, nebudem o tom vypisovať dlhé litánie, ale sa poberiem na prokuratúru a podám príslušné oznámenie. Tak ma učili, že postupuje slušný človek. Nech by mi kohokoľvek doporučil zbabelec … nikdy sa o neho ani neobtriem. Ľudí s gumenným názorom podľa počasia jednoducho nemusím.

Iste, sú skupiny ľudí, na ktorých nemá význam podávať akékoľvek oznámenia, pretože sú mimo dosah slovenskej jurisdikcie, takže aj preukázateľné porušenie zákona by ostalo bez trestu. Obvykle sa jedná o zahraničných politikov, ktorí nás s takou radosťou zaťahujú do blata, ktoré si sami pripravili. Tam sa naozaj dá len poukázať na ich konanie ako zločinné, nič viac.

Smutné však je, že na webe je množstvo príspevkov, založených na myšlienke – vagabundom je ten, koho je populárne za vagabunda označiť. Za čias socializmu to boli Američania a Západ, dnes sú to Rusi a spol. Ťažko sa tomu diviť, keď v tomto smere výdatne prilievajú olej do ohňa aj médiá, zverejňujúce rôzne absurdnosti a propagandistické články. Netajím sa tým, že ak vidím príspevky s menami autorov ako Schutz, Procházková – ani ich nečítam. Hoci sa to ťažko dá, snažím sa ostať nestranný a hľadať to, čo nikde nepovedia – realitu.

Preto aj súhlasím s názorom, že napríklad v otázke pričlenenia Krymu k Rusku zohrala veľkú úlohu ruská “ menšina „, ale vo všetkom by mal platiť jeden meter. Ak teda pokladáme súčasný status Krymu za anexiu, musí byť anexiou aj súčasný status – Kosova. Pokiaľ to v prípade Kosova neplatí, je zbytočné sa baviť o Kryme, nehovoriac o tom, čo som už inde spomínal – od rozpadu ZSSR Krym odmietal patriť pod Ukrajinu.

Európa má dnes problémy, ktoré nespôsobilo Rusko, problém Krymu … ale nezodpovedné politické špičky krajín ako Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko … a hlavne USA, hoci tie sú mimo európskeho kontinentu. Neustále trvá finančná a hospodárska kríza, ktorá vznikla obchádzaním pravidiel, schválených zakladajúcimi krajinami únie …

Utečenecká kríza je zase následkom špinavej veľmocenskej politiky a bitky o nerastné zdroje, ktoré sa pomaly strácajú. Nehovoriac o vnucovaní rôznych pravidiel národom, ktoré týmito pravidlami pohŕdajú a priamo ich odmietajú. Prečo by sa mali krajiny, prevažne obývané moslimami, riadiť pravidlami, ktoré uznáva náš – kresťanský svet ? Kde berieme istotu, že to, čo nazývajú západné médiá diktatúrou, aj naozaj diktatúrou je ? A ak to sú alebo boli diktatúry (Irak, Sýria, Líbya), prečo im niečo podobné nevadí v prípade Saudskej Arábie ?

Iste, emigranti … prídu, povedia srdcervúci príbeh, aby mohli ostať v krajine, do ktorej sa dostali … a my hneď kričíme – choďte tam a bite ich … kde berieme istotu, že emigranti hovoria pravdu ?

Kedysi som sledoval program na BBC, ktorý analyzoval stav Kuby a hlavne sa zameriaval na 50.- 60. roky minulého storočia a niekoľko vĺn emigrantov, ktorí po nástupe Castrovho režimu skončili v USA. Moderátor vtedy konštatoval, že vyše 80% kubánskych emigrantov skončilo v radoch organizovaného zločinu. Mnohí z nich boli priamymi spolupracovníkmi zvrhnutého kubánskeho diktátora F.Batistu, ktorý spoločne s americkou mafiou prevádzkoval na Kube kasína a nevestince. Avšak médiá ich vykresľovali ako bojovníkov za slobodu … dnes podobným spôsobom vykresľujú členov Pravého sektora na Ukrajine …

Opäť sú v hre len mocenské záujmy … a ľudia nikoho nezaujímajú.

Ak sa vrátim na začiatok, dejiny na zbabelcov zabudnú. Sme zbabelí ? Mnohí z nás určite … fackujeme sa minulosťou, aby sme nemuseli vidieť prítomnosť. So záujmom som si prečítal knihu Súostrovie Gulag, ale keby bolo v nej všetko pravdivé, tak Rusko by bolo rovnakou spomienkou ako Rímska ríša, lebo Stalin by už dávno pred smrťou nemal komu vládnuť.

Sme zbabelí, lebo zatvárame nielen oči pred pravdou, ale sa aj bojíme premýšľať a klásť si otázky. Najčastejšie tú starú a otrepanú – kto má z toho prospech ? Klasickou ukážkou situácie, kde si túto otázku nechcel nikto položiť, bol napríklad na Slovensku únos syna prezidenta Kováča, alebo v Rusku vražda B.Nemcova. Obe kauzy sa zneužili na politické ciele, pravda nezaujímala nikoho.

Môj názor ? Len hlupák by nechal pred bránami svojho domu zavraždiť oponenta, ktorého význam pripomínal povestný “ prd “ vo vetre … možno by ho nechal preventívne zmlátiť, aby nebral jeho meno do úst, ale to by asi bolo tak všetko.

Aj preto môj záver znie – ak niekto ide voliť a dá svoj hlas niekomu v presvedčení, že bude konať tak, aby sa život národa zlepšil – chápem a rešpektujem aj absurdné voľby. Ale ak niekto dáva hlas len preto, aby ho nezískal niekto, koho neznáša – je podľa mňa “ hlupák „. Pretože nevie domyslieť následky svojho konania.

Tlieskam každému, kto chce poradiť národu, ako voliť … ako spravovať svoje záujmy. Ale táraniny, založené na princípe – za všetko je vinný jedine ON … to sú produkty ľudí s vážnymi problémami a ranami na duši …

Takže, až k tomu príde, moja rada znie – voľte a rozhodujte sa srdcom. To vám najlepšie poradí, čo je správne …