O Slovensku

Kto si pamätá dobu RVHP, vie veľmi dobre, že súčasťou vzájomnej spolupráce bolo rozdelenie výroby medzi členskými krajinami, alebo jednoduchšie povedané – každý mal určené, čím sa bude zaoberať, aby neliezol partnerovi do kapusty. Následky “ deľby práce “ boli často nepríjemné, stačí si spomenúť na niektoré ambiciózne projekty, napríklad v automobilovom priemysle, ktoré kremeľská centrála v mene RVHP (a samozrejme svojom záujme) – zatrhla … tento spôsob spolupráce bol nakoniec jedným z dôvodov, prečo sa RVHP nakoniec rozpadlo. Nepomohli ani argumenty, koľko nám toho partneri zo ZSSR dali, alebo pomohli …

Eurofondy – modla, ktorej sa klania každý, vrátane súčasnej vlády a premiéra, sú presne rovnakou pesničkou, len od iného skladateľa a interpretované iným spevákom. Stačí sa pozrieť na vývoj v krajinách bývalého východného bloku, a nájdete veľmi veľa zhodných znakov s bývalým RVHP. Ale nájde sa tam aj mnoho znakov, ktoré poukazujú na fakt, že bruselská verchuška zašla vo svojej diktatúre oveľa ďalej, než si kedykoľvek predtým dovolil Kremeľ … teda, možno s výnimkou čias Stalina.

Napríklad – poľnohospodárska a potravinárska produkcia sa v rámci RVHP veľmi neobmedzovala. V rámci únie je to presne naopak – z krajín východnej a strednej Európy sa stali montážne dielne západnej časti únie, ktoré môžu síce venovať svoje úsilie aj poľnohospodárstvu a potravinárstvu, ale tieto sektory nebudú Bruselom, teda eurofondami – primerane podporené. Ešte jednoduchšie povedané – skôr Brusel zaplatí za pôdu, ktorá ostane neobrobená, než by prispel na jej využitie.

Eurofondy … tie tvoria aj povinné platby jednotlivých členských krajín. Do roku 2010 dostalo Slovensko o 11% viac prostriedkov, než do fondov zaplatilo, v roku 2012 to malo byť už o 30% viac, ako zaplatilo. Zdanlivo to teda vyzerá, že všetko sa vyvíja pozitívne … ale, má to ako každá vec, či každý “ dar “ maličký háčik … naozaj “ nepatrný „

Peniaze, ktoré sa vo forme eurofondov z Bruselu vrátia, sú prerozdelené na jednotlivé sektory, či moderne povedané kapitoly. Spôsob prerozdelenia neurčuje členská krajina, ale Brusel. V praxi to znamená, že sa vzdáte práva na slobodné nakladanie s vlastnými prostriedkami za almužnu v podobe akéhosi úroku za peniaze, odvedené do spoločnej pokladne.

Vzdať sa práva na rozhodovanie o spôsobe využitia vlastných prostriedkov znamená vlastne odovzdanie kontroly nad hospodárstvom do – Bruselu. Krajina postupne stratí konkurencieschopnosť, sebestačnosť a stane sa plne závislá na tom, čo sa schváli alebo zamietne v bruselskej centrále. Tomuto systému sa kedysi hovorilo v skratke CRE, alebo centrálne riadená ekonomika, čo tiež dnešní obhajcovia ekonomickej politiky Bruselu vtedy odmietali. Dnes je to však dovedené do úplnej absurdnosti.

Priamou príčinou niekdajšieho rozpadu poľnohospodárskych družstiev bola strata podpory štátu, obhajovaná slovami “ čo je zdravé, na voľnom trhu prežije “ … zdá sa však, že od Slovenska sa požaduje niečo, čo nezvládli ani krajiny ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko … alebo Holandsko a Dánsko. Pretože dotácie na poľnohospodárstvo existujú dodnes, a rozdiely medzi spomínanými krajinami a Slovenskom činia v niektorých prípadoch aj 150 – 200 %. Napríklad, keď slovenský poľnohospodár dostával dotáciu vo výške 206 € na hektár, v rovnakom období dostávali v Holandsku dotáciu 495 € na hektár, v Grécku 500 € na hektár, či v Rakúsku 570 € na hektár. A v týchto čiastkach ešte neboli zahrnuté rôzne skryté formy ďalších dotácií – napríklad v Nemecku príspevok na sociálne a zdravotné poistenie, ktorý dosahoval výšku 250 € na hektár.

A potom niekto povie, že problémom slovenského poľnohospodárstva je nízka efektivita výroby.

Eurofondy sú bruselským, plesnivým rožkom na kremeľský spôsob. Cieľom spoločnej ekonomickej politiky nie je vyrovnanie životnej úrovne v krajinách únie, ale naopak zachovanie odstupu medzi bohatými a chudobnými krajinami únie, udržanie ziskov a minimalizovanie konkurencie. Tu sa vôbec nejedná o trhovú ekonomiku, nehovoriac o férových podmienkach pre podnikanie v jednotlivých krajinách. Eurofondy sú nástrojom na vybudovanie ekonomicko-politickej diktatúry, kde nebude žiadna možnosť na samostatné rozhodovanie o budúcnosti krajiny.

Na Slovensku slúžia eurofondy predovšetkým pre vybraté skupiny podnikateľov. Niekto možno argumentuje, že aj malý živnostník dostane príspevok na zriadenie pracovného miesta. Áno, dostane … ale opäť to má malý háčik, ktorý spočíva v tom, že dostane obvykle 10% z toho, čo bez problémov priznajú napríklad zahraničným spoločnostiam, ktoré sa honosne nazývajú investormi, hoci si svoje podnikanie financujú – z nášho vrecka. Nehovoriac o absurdnej politike zamestnanosti, kde končia milióny a miliardy eur na rôznych rekvalifikačných programoch, pričom konečný efekt je nepatrný.  Napríklad v roku 2012 sa odhadovali mesačné náklady na jedného nezamestnaného v rozmedzí 428 – 587 € mesačne. Pritom máme neobrábanú poľnohospodársku pôdu, rozbité cesty v regiónoch, zlyháva údržba verejných komunikácií (hlavne v zimných mesiacoch), miliónmi eur sa plytvá na poskytovanie služieb štátu a verejnej správe prostredníctvom externých dodávateľov … nebolo by teda jednoduchšie a hlavne efektívnejšie obnovenie servisných organizácií a pracovných miest, ktoré by slúžili pre naplnenie potrieb štátu a verejnej správy ?

Nie som proti európskej spolupráci, ale musí byť výhodná pre všetky strany. A musí mať možnosť podieľať sa na nej každý, kto má záujem, bez ohľadu na politický systém.

Dnes to však neplatí … vyznieva úplne komicky, ak si prečítate správu, že Ukrajina (nečlenský štát) žiada európsku komisiu, aby svojím rozhodnutím obmedzila právo tej-ktorej krajiny konať vo vlastnom záujme … a ešte dokonca požaduje, aby iná nečlenská krajina toto rozhodnutie rešpektovala … je to tým absurdnejšie, že doteraz nikto neprejavil napríklad záujem, aby sa členom únie stalo aj Rusko, čím by sa vo významnej miere dali eliminovať spory, ku ktorým pravidelne dochádza medzi úniou a Moskvou.

No je to aj pochopiteľné, Moskva by sotva súhlasila s tým, aby bola bezvýznamným hráčom na mape akéhokoľvek spolku … lenže následky európskeho sebectva a chamtivosti nesieme dnes všetci.

Zhrnuté a podčiarknuté, dnes sú nám eurofondy len na príťaž, bez ohľadu na to, o koľko sa navýši náš príjem oproti povinným platbám. Pokiaľ sa nemôžeme v nakladaní s financiami riadiť vlastnými potrebami a národno-štátnym záujmom, je súčasná politika priamym ohrozením bezpečnosti štátu.

A ešte poznámka na záver – ako funguje spoločná európska politika, to sa dá najlepšie vidieť na príklade zjednoteného Nemecka. Napriek honosným vyjadreniam pri zjednotení o časovom horizonte vyrovnania životnej úrovne v oboch, predtým rozdelených častiach Nemecka, dnes aj nemeckí predstavitelia priznávajú, že rozdiely sa nezmenšili, ale naopak – mierne zväčšili. Prečo ? Nuž, východ Nemecka dostal to, o čo západ Nemecka – nestál.