O Slovensku

Sedem hodín v sanitke, bez deky, bez vody … výsledok ? Stratený ľudský život … a všetci by sme sa mali pýtať, prečo dnes, v modernej dobe, zomierajú ľudia takýmto spôsobom … prečo sa dnes zomiera na to, čo kedysi bolo priam nemysliteľné ?

Hovorí sa tomu úpadok spoločnosti a symbolizuje ho rozvrat morálky, pokles vzdelanosti, strata zmyslu pre základné hodnoty a naopak – uprednostňovanie všetkého, čo súvisí s majetkom a spoločenským postavením … teda pseudohodnotami.Márne lovím v pamäti, kde a kedy niekto konečne priznal, že sme rozvrátili to, čo fungovalo a nahradili to tým, čo vôbec nefunguje. Nehovoriac o tom, že vždy sa zodpovedné osoby vykrútia zo zodpovednosti, a ostane len trest pre rodinu obete.

Našu spoločnosť začína charakterizovať neúcta voči životu. Osobnosti, či skôr ľudia, ktorí sa hrajú na osobnosti, veselo a bez akejkoľvek hanby zatlieskajú akémukoľvek nápadu, pričom vôbec nemyslia na následky – jediným cieľom je ich vlastné zviditeľnenie, za každú cenu a bez ohľadu na ostatných členov spoločnosti. Ešte horšie je, že keď sa ukáže ich omyl či preukáže chyba, nevedia sa rovnako odhodlane a chlapsky postaviť pred verejnosť a nahlas povedať – mýlili sme sa. Len mlčia, po ich niekdajších, skoro fanatických reakciách na oponentov niet ani stopy, a rovnako niet ani stopy po ich – charaktere. Ten stratili dávno. Ak ho vôbec niekedy mali…. prečo sa však prizeráme ?

Naozaj to neviem pochopiť. Učitelia štrajkujú, sestry štrajkujú … štrajkovali taxikári, kamiónisti, alebo lekári … ale nemôžem si pomôcť, stále mám pocit, že v týchto štrajkoch ide doslova o malichernosti, pretože navýšenie platov nedokáže zakryť rakovinu, ktorá uchvátila celú spoločnosť, bez výnimky. Bezcitnosť, bezohľadnosť, sebectvo, mamon … krutosť, apatiu voči záujmom národa … krvilačnosť a priam desivú túžbu po moci a majetku. Kde to vlastne ideme, a čo chceme zanechať deťom či vnúčatám ? Systém, založený na tom, že kto nie je vyvolený, je spoločnosťou – zatratený ? Systém, ktorý musí sám seba propagovať, aby ľudia pochopili, ako je im dobre ? Nie je to skôr naopak – nech ľudia nepochopia, ako sa ich život pomaly a isto zhoršuje ?

Uznávam, november 1989 naozaj ostane historickým medzníkom v živote slovenského národa. Len mám obavy, ktoré čoraz viac narastajú, že tento historický medzník budú nasledujúce generácie stavať na rovnako hanebné miesto, aké je vyhradené pre 21.august 1968, alebo 30.september 1938. Začínam mať obavy, že ľudia si raz povedia – vtedy sme nič nezískali a veľa sme stratili … a opäť sa dostanú k moci tí, ktorých ľuďmi nemôžeme nazvať ani so zaťatými päsťami a jazykom medzi zubami. Pretože to, čo sa dnes deje, kedysi predchádzalo nástupu k moci – Napoleona, Hitlera alebo Stalina … a vieme, kam to viedlo.