O Slovensku

Neďaleko domu máme krčmu … maličkú, avšak útulnú, pekne zariadenú a hoci je to len krčma, málokedy v nej nájdete opilcov … skôr sa tam naučili chodiť ľudia, ktorí majú chuť na rannú kávu, alebo čakajú na autobus do práce. Majitelia hovoria – krčma, ale pripomína to skôr niečo iné … také pohodové, ranné bistro.

Isté je, že tam počas občasných zastávok počujem rôzne reči – od nadávok na mestské zastupiteľstvo, cez zaručené riešenia, ako zlepšiť život v tomto štáte … až po mobilnú manželskú poradňu, keď si chlapi vymieňajú zaručené recepty, ako občas urobiť niečo, s čím ich manželky neveľmi súhlasia … alebo … no to je vlastne jedno.

Stále je to však krčma … miesto výmeny názorov, kde sa nerobia závery, ani neprijímajú riešenia … nepadajú argumenty, ani nepredkladajú zaručené dôkazy. Dvere sú konečnou hranicou, za ktorou všetko končí … a nikto nevynáša absurdnosti do praktického života. Prečo ? Pretože život nie je o krčmových rečiach … hoci, občas sa nájdu jedinci, ktorí sa pokúšajú za pomoci krčmových rečí vytrieskať pre seba nejaký prospech.

Ako napríklad istá pani, ktorá sa onehdá v krčme sťažovala, že požičala dcére peniaze na nájomné, a keď sa dcéra odsťahovala, prenajímateľ jej odmietol peniaze vrátiť … na prvý pohľad skutočne poľutovaniahodný prípad, ale len dovtedy, kým nevyplávali na povrch skutočné fakty.

Napríklad, že po dcére ostalo poškodené zariadenie bytu, dlh na poplatkoch, či nájom ukončila v rozpore s uzatvorenou zmluvou. A všetko sa začalo javiť úplne inak. Lenže, ako to už býva, niektorí pravdu neunesú – a tak pani chodí obťažovať prenajímateľa, aby jej dal peniaze, ktoré požičala dcére a dookola tvrdí, že na to má právo … čo na tom, že ju nikdy predtým nevidel, čo na tom, že zmluvu uzatvorila dcéra, ktorá je plnoletá, svojprávna … čo na tom, že porušila zmluvu …

Krčmové reči narobia vždy najviac škody … ak sa berú vážne. Špina síce dobre lieta, ale ťažko sa potom čistí … prenajímateľ stratil trpezlivosť s neznámou ženou, ku ktorej ho neviazal žiadny právny vzťah a nakoniec to riešil právnou cestou. Výsledok ? Pani chodí za ním prosíkať, aby žalobu stiahol, lebo ona nemá peniaze a … bla, bla, bla. Ale ani zamak ľútosti, že mu znepríjemňovala život a bezdôvodne – neprejavuje … tak to už v živote chodí.

Špina lieta aj vo verejnom živote … ľudia a skupiny ľudí sa naháňajú za prospechom, ľahkým a bezprácnym príjmom, vyhrabávajú na seba rôznu špinu …

A ostatní sa prizerajú, naivne čítajú a veria, že všetko je tak, ako sa povedalo a napísalo. Keďže pošpineného aj tak nemajú v láske, každá špina je vítaná, ak ju môžu po ňom hodiť. Nepremýšľajú, kto a čo im podsunul ako pravdu, nepremýšľajú – čo to môže v konečnom dôsledku spôsobiť.

Málokto si však kladie otázku – kto má z toho prospech a aká je pravda naozaj ? Ešte smutnejšie je, že nikde nevidím (na rozdiel od vyspelých krajín) verejné výzvy, aby autor a odosielateľ lietajúcej špiny svoje tvrdenia podložil. Však je to náš a jeho nepriateľ, takže všetci sú vlastne spojenci. Kto si však položí otázku – v čom sú vlastne spojenci ? V hádzaní špiny ?

Spojiť sa so zlodejom pri hádzaní špiny na iného zlodeja však znamená – zaradiť sa do skupiny zlodejov. A neexistujú lepší či horší zlodeji – stále sú to len zlodeji. Aj preto by sme mali premýšľať, čo hovoria a ako skutočne konajú. Nemali by sme sa stavať na ich stranu len preto, že svojimi špinavými prstami (hoci v rukaviciach) ukazujú na zlodeja, ktorého nemáme v láske. Zlodej ako zlodej …

Nenechajme sa manipulovať ani médiami … vieme veľmi dobre, že už roky slúžia svojim pánom, a nikdy nebudú slúžiť verejnosti. Taká je už doba … prečo by sme však mali nosiť oslie hlavy kvôli tvrdeniam sopliakov, ktorým tečie mlieko po brade a ich najväčším úspechom sú diplomy z pochybných inštitúcií ?

Chceme túto krajinu zmeniť ? Chceme, aby slúžila národu – teda nám ? Potom musíme hľadať vždy a všade podstatu toho, prečo sa veci nevyvíjajú v náš prospech. Hľadajme ľudí, pre ktorých je národný záujem najvyššou prioritou a nesklonia sa pred žiadnou hrozbou, či plným mešcom.

Nedávno mi jeden diskutér napísal, že ak by sme sa postavili na odpor okupačnej čižme (či už v roku 1938 alebo 1968), mohli sme si zachovať aspoň česť. Áno, mohli … otázne je, koľko radosti by sme mali zo zakrvaveného štítu cti, na ktorom by priniesli tisíce ba možno desaťtisíce obetí z radov nášho národa.

Ak nás niečo naozaj ctí, tak práve skutočnosť, že napriek rôznym snahám sme si dokázali v tých pohnutých časoch zachovať to najdôležitejšie – vlastnú identitu. Dokázali sme ich prežiť a neskončili sme niekde za Uralom, ako svojho času plánoval istý maliar … dokázali sme si zachovať slobodu mysle aj napriek veľkohubým heslám … dokázali sme ostať ľuďmi aj napriek tomu, že mnohí nás za ľudí ani nemali.

Nepriateľa môžeme poraziť rôznymi spôsobmi a zbraň je len jedným z množstva nástrojov víťazstva. A málokedy býva tým najúčinnejším. Vždy však býva tým – najkrvavejším.

Prežili sme stáročia, hoci pre niektorých sme neboli národom. Snažili sa nás asimilovať – nedokázali to. A pritom mali všetko – moc, peniaze i množstvo času. Prečo ? Prečo sa im to nepodarilo ?

Aj dnes niektorí skúšajú novodobé recepty asimilácie … pretláčajú myšlienku akéhosi európanstva, ktoré má byť nadovšetko … nie, nie je a nemôže byť. Európanstvom sa na Slovensku hrdia len tí maloverní, čo sa hanbia za to, odkiaľ pochádzajú a čím sú … ostatní vieme, že sme Slováci, z krajiny medzi Dunajom a Tatrami, máme vlastný jazyk a kultúru, bohaté dejiny a krásnu prírodu … máme dôvod na hrdosť, lebo štát môžeme zmeniť, môžu nám ho ukradnúť, ale nikdy nám nevezmú hrdosť na to, čím sme a odkiaľ pochádzame … a je úplne jedno, či je nás päť miliónov, a vojdeme sa na dve sídliská Pekingu, alebo by nás bolo desaťtisíc a vošli by sme sa na jeden futbalový štadión …

Preto – nehľadajte ľudí, ktorí hádžu špinou, ale hľadajte ľudí – ktorí si vás naozaj vážia …