O Slovensku

Mýlil som sa … minimálne A.Kiska je presvedčený, že môže posudzovať názory voličov, prípadne ich vôľu dokonca ignorovať. Opäť sa potvrdzuje, akou chybou je voľba menšieho zla.

Je paradoxné, že dvestotisíc voličov si zaslúži menej úcty, ako nevolení úradníci z Bruselu, alebo iných organizácií. Pretože pred týmito úradníčkami chodia naši predstavitelia v predklone … a potom si to zrejme doma kompenzujú na vlastnom národe. V každom prípade som nenašiel ani po dlhšom hľadaní žiadne ustanovenie, ktoré by umožňovalo prezidentovi ignorovať vôľu akejkoľvek skupiny voličov. Pretože postoj A.Kisku nie je o zásadách, ale arogancii moci a postavenia.

Ak by to bolo o zásadách, nemohol by A.Kiska podať ruku ľuďom, ktorí sa dostali k moci na Ukrajine krvavým prevratom, a vládnu s výdatnou podporou neonacistov – teda skupiny ľudí, ktorá je pre A.Kisku neprijateľná.

Pretože – to vôbec nie je o M.Kotlebovi. Je to o dlhodobom trende, ktorý sa prejavuje nielen na Slovensku, ale v celej únii. Volič môže povedať svoj názor, ale špičky ho rešpektujú len vtedy, ak je v súlade s ich cieľmi. Pokiaľ nie je v súlade s ich cieľmi, jednoducho ho ignorujú, a ak to nejde ignorovať – voliča vydierajú, strašia … demokracia ? Nedajte sa vysmiať. V skutočnosti sú to znaky diktatúry. A pravidelné voľby sú len akýmsi krovím, ktoré má maskovať realitu. Aj za komunizmu boli voľby len formálnou legitimizáciou reálneho stavu, akousi hrou na uplatnenie práv národa.

No, asi sme sa posunuli tam, kde sme nechceli. Vieme protestovať proti fašizmu, ale nevieme a nesnažíme sa protestovať proti zjavnej diktatúre, arogancii vládnej moci, bezočivosti našich volených predstaviteľov. Kde je problém ? Možno v tom, čo by som pomenoval – občianska zbabelosť.

Vybehneme na námestie a protestujeme proti fašizmu, ktorého údajným symbolom je hnutie/strana M.Kotlebu. Na tom istom námestí budeme pokojne protestovať aj proti komunizmu. Ale ostaneme sedieť doma, ak niekto využíva praktiky týchto ideológií, údajne v mene demokracie a slobody. Akoby sme zabudli, že aj tieto ideológie používali rôzne pochybné nástroje v mene občianskych práv a slobôd.

Podstata našej obojakosti je viditeľná. Kotleba či komunisti sú dnes v podstate neškodní. Nič na tom nemení ani účasť Kotlebu v parlamente. Nie je teda dôvod, aby sa niekto obával odvety za prejav názoru. Inak je to v prípade vládnej moci. Tam je prístup k mocenským prostriedkom … a teda aj obava, že ak sa niekto vzoprie, môže mu to niekto – vrátiť. A tak ide bokom morálka, zásady – proste všetko.

Spomínam, ako sme za školských čias mali v triede spolužiaka, ktorý bol pre triednych vodcov vďačným terčom rôznych krutých vtipov. Chlapec mal možnosti, aby sa bránil, ale nemal to typické srdce bojovníka, a tak trpel. Sťažnosti jeho rodičov nepomáhali, lebo autori šikanovania mali vplyvných rodičov, a tak sa všetko bagatelizovalo … však sú to puberťáci, občas sa poklbčia, nie je to nič vážne … podobné reči padali pravidelne. Situácia sa obrátila, keď sa pohár trpezlivosti a výdrže obete prelial. Dvaja spolužiaci skončili v nemocnici, lebo chlapca pochytil amok a zmlátil ich do bezvedomia. Ostatní stihli utiecť. Na škole sa strhol škandál, zrazu to už neboli výstrelky puberťákov, obeť bola označená za asociála, musela navštevovať psychiatra. Vinníci boli označení ako obete … a nebyť jediného, skutočne charakterného učiteľa, chlapec by asi skončil veľmi zle.

Nemôžem si pomôcť, ale i dnes si pripadám ako na škole. Ignorujeme výstrelky našich zástupcov, a tvárime sa, že je všetko v poriadku. Nie je … nemôže byť. Pretože nie sme obeťami výstrelkov, ale vážnych prešľapov. Dá sa pochopiť, ak dieťa nerozozná, čo je za hranicou … ale my sme bežne obeťami prešľapov, bežne tolerujeme, že sa po našich právach veselo šliape. Otočíme hlavu, tvárime sa, že nič sa nedeje, lebo sa to týka niekoho iného – dnes napríklad Kotlebu. Ale nemyslíme na to, že v inej dobe sa môžeme ocitnúť v rovnakej situácii – čo ak si p.Kiska, alebo niekto iní povedia, že aj my sme mimo toho, čo sa im páči ? Kto ignoruje vôľu voliča raz, pokojne to zopakuje … len pre ilustráciu, skúste si spomenúť na dve Dzurindove vlády – vznikli na základe odmietnutia spolupráce s víťazom volieb, a po nejakom čase už ich členovia bohorovne tvrdili, že vlády stvorili preto, že – vyhrali voľby. Máme tu dokonca aj bloggera, ktorý svojho času tvrdil, že sa podieľal na víťaznej kampani SDKÚ-DS, a to aj napriek tomu, že v údajne víťaznej strane ho akosi nechceli – poznať.

Už dnes padajú od údajných demokratov nebezpečné návrhy, aby sa obmedzili niektoré práva na základe veku, alebo vzdelania. Čo dnes vyzerá ako nemiestny vtip, môže byť v budúcnosti úplne inak. Malo by nás desiť, že tieto návrhy prichádzajú od ľudí, ktorí bežne klamú, vyhýbajú sa zodpovednosti za škody, spôsobené vlastnou činnosťou, porušovaním pracovnej morálky a podobne.

Nerobte si ilúzie, títo ľudia sú schopní raz navrhnúť, aby v mene záujmov národa mali volebné právo len tí, ktorím sami veria …