O Slovensku

Základnou myšlienkou je poznanie, že R.Procházka a B.Bugár by boli prijateľnými partnermi v každom ohľade, ak by podporili snahy R.Sulíka o vytvorenie vlády pod jeho vedením. Ak by tak urobili, nikto by im nič nevytýkal. Keďže však R.Sulík chcel vytvoriť dohodu bez poverenia, pričom nebol schopný zaistiť parlamentnú väčšinu, stali sa z nich (podľa potenciálnych partnerov) zradcovia, lebo konali podľa – reality.

V jednom nemenovanom periodiku sa objavil komentár od istého škrabáka, ktorý konštatoval, že “ zradcovia pravice “ konali netakticky, keď hneď v prvom kole pristúpili na ponuku R.Fica a nepočkali, kým dostane poverenie R.Sulík na zostavenie vlády, ako predstaviteľ druhej najsilnejšej strany po voľbách. O nemorálnosti konania hovoril mimochodom človiečik, ktorý prednedávnom tvrdil, že ak jeho periodikum prevezme istá skupina ľudí, tak odíde. Prevzali ho … neodišiel. Asi aj preto, že by sa musel živiť niečím iným, než latrínovou žurnalistikou.

Tak si to rozmeňme na drobné – myšlienku čakania na poverenie pre R.Sulíka. Predstavme si situáciu, že R.Fico koalíciu nevie zostaviť, a vracia poverenie prezidentovi. Ten pozýva šéfa strany SaS a dáva mu voľné ruky pri jednaniach o zostavení koalície a vytvorení vlády. Čo máme ? Máme SaS – 21 mandátov, máme OĽANO – 19 mandátov, a … nič ďalej. Ba áno, máme B.Kollára a jeho – 10 mandátov. Ale ten predsa nechce ísť do vlády, takže nemáme vlastne nič. Nehovoriac o tom, že nepremyslené články v istom denníku upozornili na jeho stretnutia s ľuďmi, ktorým zákon veľa nehovoril a vytvorili nepriaznivú atmosféru pre jeho možnú účasť v koalícii. Takže je to stále rovnaké – istých je 40 mandátov.

Sieť a Most-Híd môžu pridať 21 mandátov … Za predpokladu, že prehltnú urážky, ktorými boli v posledných mesiacoch priam zaplavení, hlavne zo strany I.Matoviča. A samozrejme predstavitelia SaS a OĽANO prehltnú veci, ktoré donedávna obom stranám, a hlavne R.Procházkovi vytýkali. No, keď ide o moc, dá sa prehltnúť všetko, nie ? Takže – R.Sulík má 61 mandátov …

Blízko k parlamentnej väčšine, nie ? Nie. Pretože v ponuke ostávajú už len SNS, SME RODINA B.Kollára a – ĽSNS M.Kotlebu. Lenže – SNS jasne prehlásila, že do inej koalície, než s R.Ficom nepôjde. Zmení názor ? Určite nie. A vôbec to nesúvisí s pohľadom na R.Fica. Je to len jednoduchá a pochopiteľná kalkulácia – v koalícii so stranou R.Fica bude SNS druhá najsilnejšia strana, a veľmi dôležitý komponent, ktorý bude musieť brať R.Fico vždy na zreteľ. V koalícii R.Sulíka by bola SNS tretia najsilnejšia strana, ale neznamenalo by to absolútne nič, lebo by bola len nevyhnutným zlom do počtu kresiel. Však poznáte pravicovú teóriu menšieho zla, nie ?

Možné prínosy pre SNS z účasti v koalícii s R.Sulíkom ? Účasť vo vládnej koalícii, nejaké podradnejšie ministerstvo, pár štátnych tajomníkov a koniec. Negatíva ? Strana ako pohyblivý terč pre Matoviča, minimálna šanca na presadenie programu, spolupráca s troma stranami, ktoré SNS permanentne napádali, spolupráca so stranou B.Bugára, minimálna šanca na vytvorenie stabilnej vlády, riziko predčasných volieb a straty podpory voličov, ktorí by mnohé za účasť v tejto koalícii neodpustili. Zhrnuté a podčiarknuté – tanec medzi vajciami ako odmena za účasť v koalícii. Lákavá ponuka, nie ?

Ale povedzme si – ponuka sa prijíma, SNS ide do koalície s R.Sulíkom. Pribudlo 15 mandátov, celkovo ich je 76. Parlamentná väčšina je na svete, lenže o stabilite sa vôbec nedá hovoriť. Na stabilitu treba aspoň desať mandátov navyše. Ale koho ? Z hľadiska voliča je po zverejnení starých fotografií B.Kollára všetko rovnaké – môže sa vypomstiť jeho podpora, a o podpore M.Kotlebu radšej ani nehovoriť. To by bol koniec všetkému a všetkým. Ostáva teda B.Kollár.

A zamyslenie – koľko pravdy je na fotografiách a v nejakom starom zázname bezpečnostnej zložky ? Aké to bude mať následky, ak médiá vytiahnu ešte niečo iné, potvrdzujúce pravdivosť podozrení ? Ako sa to odrazí na správaní voličov a vydrží koalícia, postavená na predstaviteľov šiestich, no v skutočnosti deviatich strán ? SaS a OĽANO by to možno prežili, lebo konali v záujme menšieho zla, a chceli odstaviť vládu R.Fica, Ale pre SNS, Most-Híd a Sieť by bolo podobné spojenectvo v prípade nových odhalení zničujúce. Sieť sotva prešla do parlamentu, Most.Híd bol o kúsok lepší, ale nič moc. SNS sa štyri roky spamätáva z podriadenosti “ Najväčšiemu Slovákovi na svete “ … následky by boli katastrofálne.

Otázka dňa znie jednoducho – majú médiá ešte niečo v rezerve, a prečo to vytiahli na svetlo sveta po voľbách, a to dokonca médium, stojace na strane potenciálnych členov pravicovej koalície ?

Odpoveď – predstaviteľ čerstvej parlamentnej strany chcel bojovať proti politikom, ktorí majú v pozadí oligarchov. Lenže denník vlastnia presne tí istí oligarchovia, proti ktorým chce bojovať. Pred voľbami mlčali, lebo s jeho úspechom nerátali. Po voľbách sa situácia zmenila a tak dávajú cez svoje médium na známosť – ak sa nebudeš starať sám o seba, a budeš siahať na naše záujmy, zničíme ťa. Ich postoj je pochopiteľný, pretože pre nich nezáleží na tom, aká vláda a kým vedená je pri moci. Profitujú vždy a bez ohľadu na to, kto vládne.

87 mandátov, o ktorých rozpráva potenciálny premiér, je stále rovnako ďaleko. Potenciálny partner dostal jasne na vedomie – seď v parlamente a hrajkaj sa na dôležitého, bojovníka proti oligarchii, ale neotravuj.

Kedy to dali prvý raz na vedomie ? Nevedno … ale ak sa zamyslíme nad neochotou ísť do vlády a prevziať zodpovednosť na svoje plecia, tak asi dostatočne skoro. Takže, počet mandátov je stále na hranici 76, a aj to len za predpokladu, že bude spolupracovať SNS. Vedia to všetci … a chápu všetci. Čo teraz ?

Na stabilnú vládu môžu všetci zabudnúť. Je nad slnko jasné, že aj podpora čerstvej parlamentnej strany je neistá. A kedykoľvek sa môže vytratiť. Niekto to však nechce chápať – potenciálny premiér. Zatvára oči pred realitou a dookola si hudie svoje. Môžeme, môžeme, môžeme … nechce vidieť realitu. A situáciu ešte zhoršuje vyhláseniami, v ktorých uvádza ako budúceho člena koalície stranu, ktorá už raz verejne prehlásila, že bude jednať len s tým, kto dostane poverenie od prezidenta, pričom nemá záujem o účasť v nestabilnej a neistej koalícii.

Stratég by pochopil a zmenil prístup. Ale on stratég nie je, naivne je presvedčený, že ak vytvorí tlak verejnosti, prinúti k spolupráci aj tých, ktorí nemajú záujem. Nevidí … nechce vidieť, že prilieva olej do ohňa, a ženie vodu na mlyn tomu, koho chcel odstaviť.

Príbeh vrcholí, starí matadori počítajú a premýšľajú. Stabilná vláda pravice je nereálna ilúzia. Aj keby sa podarilo vyjednať účasť všetkých, ktorí sú na jej vytvorenie potrební, sú tam stále dva subjekty, na ktoré sa nedá spoľahnúť. Jeden zaútočí na hocikoho, vrátane vlastných partnerov, ak pocíti túžbu po vlastnom zviditeľnení. U druhého nevedno, čo ešte na neho niekto môže vytiahnuť. Takže skôr či neskôr by to viedlo k predčasným voľbám, na ktorých by najviac mohli vyťažiť tí, ktorých v parlamente nechcú – zástupcovia ĽSNS. A nálady voličov na sociálnych sieťach potvrdzujú, že to nemusí byť nepodložená obava.

Na jednej strane priepasť, na druhej strane hlboké jazero. A len úzka cestička medzi nimi, s veľmi neistým výsledkom. Čo teraz ? Všetci to pomaly chápu, okrem dvoch ľudí, opitých túžbou po funkcii, moci, pomste a postavení. Tí stále tvrdia, že ich domček z kariet bude pevný … a keby nie, aj pár mesiacov, možno rok-dva stačia na to, aby boli spokojní. Oni … spokojní ? A čo národ – aj ten bude spokojný, ak sa bude opakovať situácia z roka 2012, a opäť vznikne jednofarebná vláda ? Bude spokojný, ak náhodou na druhom mieste v predčasných voľbách skončia extrémisti ? Kto a komu bude potom vykrikovať zodpovednosť za niečo podobné ?

Vyzerá to ako šachová partia, v ktorej sú na výber len dve možnosti – istá prehra, alebo remíza. Dá sa hrať do úplného konca, ale výsledkom môže byť (a to skoro s 99% istotou) len Pyrrhovo víťazstvo. Druhou možnosťou je prijatie remízy od súpera, a čakanie na vhodnejšiu situáciu, lepšie rozohratú partiu a lepšie postavenie figúr. Dnešná remíza môže byť zajtrajšou výhrou … ak to voliči pochopia, dobre. Ak nie, zaslúžia si to, čo ich neskôr postihne.

Starí matadori skladajú karty. Sedma skríža je skvelá hra, ale nesmiete ju hrať vo dvojici so slepcom. Vyhadzuje tromfy hlava-nehlava, nezmyselne, len nech zasiahne protivníka, a čo na tom, že ten nakoniec – berie všetko. Jediným cieľom je najvyšší stupienok, a na počte obetí nezáleží.

Múdry človek sa učí z minulosti, hlúpy (z vlastnej) prítomnosti. Ján Luxemburský išiel na pomoc Francúzsku v bitke pri Kreščaku. Ako asi mohol byť užitočný kráľ, ktorý bol pomerne v rokoch a navyše slepý ? Nijako … a osud Francúzska v najbližšom storočí poznačili následky reťazca chýb v domácej i zahraničnej politike.

Dnes chcel vysadnúť na chromého a slepého koňa R.Sulík. A naivne sa snažil všetkých presvedčiť, že na tom vôbec nezáleží, lebo stačí, že vidí a chodí – on sám.

Asi nepočul o Jánovi Luxemburskom. Ten sa spoliehal na to, že vidí a chodí jeho kôň. Nechal sa priviazať do sedla, vediac, že bitka je prehratá, sa vrhol do boja so slovami, že český kráľ utekať nebude. Svojou statočnosťou si vyslúžil len honosnú hrobku, ale výsledok bitky nezmenil.

Starí matadori vedia, že niekedy je výhodnejšie spočítať straty a ustúpiť, aby neskôr mohli zvíťaziť. Niekedy je výhodnejšie preskupiť sily, zdanlivo sa pripojiť k nepriateľovi a vyčkať na vhodnú chvíľu k odporu.

Svojho času sa František II., posledný rímsko-nemecký cisár rozhodol, že obetuje svoju dcéru Máriu Lujzu a vydá ju za francúzskeho cisára Napoleona I. Rakúsko v tom čase išlo od jednej porážky k druhej, strácalo územia i politický vplyv. Na druhej strane potreboval nepriateľ Rakúska, francúzsky cisár Napoleon I., legitímnych potomkov, aby zaručil pokračovanie svojej dynastie. Myšlienka na dynastické spojenectvo s Ruskom zlyhala, a tak prišlo na rad podobné spojenectvo s Rakúskom.

Neprijateľné manželstvo dalo Rakúsku potrebný čas na reorganizáciu armády, vytvorenie novej koalície proti Napoleonovi a v konečnom dôsledku prinieslo – víťazstvo. Napoleon I. bol nielen porazený, ale nakoniec skončil aj vo vyhnanstve na Svätej Helene, kde nakoniec aj zomrel. Jeho syn, splodený s Máriou Lujzou, zomrel v rannej dospelosti, Mária Lujza skončila v náručí svojho pobočníka, grófa Neipperga, s ktorým mala tri spoločné deti. Napoleonov dynastický sen sa rozbil na márne kúsky.

Základom úspešnej politiky je voľba vhodnej stratégie. Schopnosť prípravy úspešných ťažení, ale aj prijímania prehier. Schopnosť rozlíšiť, kedy je vhodný masívny útok, a kedy naopak treba potichu stiahnuť sily, a vyčkať na lepší okamih. Schopnosť robiť kompromisy, dokonca aj tie, ktoré sa napohľad javia neprijateľne. Úspešný politik vie predovšetkým plánovať a – prežiť. Neúspešný politik vie len naťahovať ruky, a sťažovať sa, aký je svet nespravodlivý.

Charakter sa odhalí hlavne v čase, keď je bitka prehratá, alebo sa tak aspoň javí. Tí, čo nemajú charakter, sa dajú bezhlavo na útek, a hľadajú ospravedlnenia, prečo tak museli urobiť. Tí, čo majú charakter, hľadajú spôsoby, ako minimalizovať straty, ustúpiť so zbytkami verných a pripraviť sa na budúcnosť. Na iné bitky … a hlavne hľadajú spôsoby, ako vyhrať.

Šťastie praje pripraveným … bol R.Sulík pripravený na víťazstvo ? Jeho zaskočený pohľad po zverejnený prvých odhadov výsledkov volieb hovoril sám za seba. Nebol pripravený, nečakal taký výsledok. Jeho nepripravenosť dokazovali aj prvé vyjadrenia. Musel vidieť, že víťaz je jasný. Mal obrovskú šancu na tichú prípravu plánu k zostaveniu budúcej koalície, navyše na rozdiel od víťaza volieb mal na to aj čas. Ak R.Fico sa musel okamžite prispôsobiť reálnemu výsledku, a musel začať konať – R.Sulík mal času na prípravu neúrekom. A čo spravil ? Svoju šancu zahodil najhorším možným spôsobom.

Bezhlavo zaútočil vo vidine premiérskeho kresla. Začal tlačiť nielen na svojich potenciálnych spojencov, ale aj na tých, ktorí spojencami neboli, ba ani neplánovali byť spojencami. Zabetónoval aj tú malú škáročku k spolupráci, ktorou sa mohol pretlačiť. Nakoniec sa ocitol v neriešiteľnej situácii. V dôsledku predčasného vynesenia tromfov mu neostalo nič, čo by mohol ponúknuť partnerom. Vlastne, niečo mu ostalo – trojnohé, poriadne rozkývané a rozsušené kreslo, na ktorom sa chcel dlhodobo udržať. Deravá sedacia súprava, ktorá praskala už pod dvoma spojencami, a vôbec nevyzerala na to, že by udržala šiestich. Kto by neodolal tejto “ lukratívnej “ ponuke ?

Starí matadori pochopili, že jedinou istotou v ponuke partnera, opitého vidinou premiérskeho kresla, je neistota. Kariéra jedného sa pomaly chýli ku koncu, druhý priveľa investoval a nemal chuť všetko stratiť. Tým skôr, že na ďalšiu kampaň by asi prostriedky nezohnal, a skončil by ďaleko v poli porazených. Spolupráca s ambicióznym, ale neschopným partnerom by pre nich znamenala okamžitú prehru. Spolupráca s neprijateľným partnerom znamenala remízu a nádej na budúci úspech. Čo by ste si vybrali ?

Myslíte, že víťazom tohoto boja je R.Fico ? Ani netušíte, ako sa môžete mýliť. Pomôžem si jednou bájkou, aj keď ju asi nedokážem presne opakovať.

Jedného dňa prišiel za istým vládcom jeho priateľ, a našiel ho so smutnou tvárou. I opýtal sa – pán môj, prečo si tak smutný, však máš všetko, na čo si zmyslíš – plné tácne jedla, háremy plné otrokýň, rozhoduješ o živote a smrti, čo už len môže tebe chýbať. Vládca na neho smutne pozrel a prikázal, aby jeho sluhovia vykopali jamu. Cez jamu im prikázal položiť rozsušenú latu, na ktorú postavil rozkývanú stoličku. Nad stôl zavesil na rozsušenom lane dve ostro nabrúsené sekery. Potom prikázal pred stoličku upevniť stôl s dobrotami od výmyslu sveta, a za stôl postavil krásnu otrokyňu. Nakoniec prikázal, aby jeho priateľa priviazali na rozkývanú stoličku.

A po chvíli sa opýtal – no, čo priateľ môj, prečo si taký smutný … prečo sa neponúkneš dobrotami, alebo neprehodíš jedno-dve milé slová s krásnou otrokyňou. Priateľ na neho pozrel a hovorí – ako sa môžem radovať, keď sedím na rozkývanej stoličke nad hlbokou jamu, do ktorej môžem kedykoľvek padnúť … nad hlavou mi visia dve sekery, ktoré sa môžu kedykoľvek  odtrhnúť a rozseknúť mi hlavu ako zrelý melón …

Tak vidíš, riekol vládca … a podobne sa cítim aj ja. Stačí, aby som urobil akúkoľvek, hoci tú najmenšiu chybu, a rovnako môžem padnúť do priepasti, alebo prísť o hlavu. A ty sa pýtaš, prečo som smutný …

Podobne sa môže cítiť aj R.Fico. Vlastne, ani vyslovením dôvery vláde v parlamente sa ani zďaleka nebude môcť cítiť, ako víťaz. Vždy bude musieť mať na mysli, že vládne s dvoma spojencami z núdze. Vždy bude musieť rátať s tým, že ich podpora je obmedzená. Vždy bude pod ich drobnohľadom. Ešte stále veríte, že z toho všetkého je R.Fico nadšený a pokladá to za víťazstvo ?

Však by si musel pripadať ako ten blázon, ktorého odsúdili na smrť a on tancoval od radosti, že si môže vybrať spôsob smrti – jed, povraz, alebo guľku.

Ani R.Fico nie je víťaz, akurát bol pripravený na všetky alternatívy, a dokázal jednu z nich využiť do poslednej kvapky. Ale víťazom rozhodne nie je … uhral len prijateľnú remízu, s otvorenými možnosťami do budúcnosti. Pravdou je, že niekedy je menej – viac.