Vieš, kto som a koho poznám ??? … vrieskal na mňa sused, keď som si dovolil pripomenúť, že si nesplnil povinnosti, vyplývajúce zo zákona. Viem, odpovedal som … daj si kameru aj na zadok, zavrešťala mojím smerom jeho žena. No, kamery sa dávajú tam, kde sú zlodeji … uškrnul som sa a to už sused nevydržal – zdvihol metlu a chcel sa na mňa zahnať …
Budem ťa žalovať, vyprskol. Už sa teším, zasmial som sa. Teším sa na to, ako ma budeš žalovať a vysvetľovať, prečo mi dva roky odopieraš odovzdanie dokumentov o hospodárení správy domu za čias tvojej diktatúry, dodal som.
Áno, v dome, kde máme jeden byt, sú naozaj zlé vzťahy. Presnejšie, nemáme tam jeden, ale dva byty a teda nám patrí polovica domu, keďže je to štvorbytovka. V jednom býva naša starká, a druhý sme kúpili v čase, keď sme nechceli sušiť peniaze v banke a tvoriť pravidelné straty, hoci banka vždy zarábala. Ale to je už o niečom inom.
A sused to nevie prežiť. Ešte v čase, keď som nepoznal svoju partnerku, bolo jeho zvykom šikanovať susedov, rozhodovať o všetkom bez ohľadu na ich názor, a ak sa niekto vzoprel – vrieskať, hulákať a nadávať, či otrčiť holý zadok a búchať si po ňom dlaňou, aby všetci videli, kde ich má. Poštu prebral len vtedy, ak sa mu to hodilo. Bol predseda, účtovník i kontrolór v jednom. Nosil sa na ulici ako páv, a hovoril – to je moja bytovka. Nebohá suseda, od ktorej detí sme odkúpili byt, platila takú spotrebu vody, akoby mala za domom stometrový plavecký bazén.
Narazila kosa na kameň …
Keď sme začali s partnerkou bývať pod jednou strechou, chodili sme (a dodnes chodíme) starkej pomáhať. Hneď pri prvej príležitosti skúšal na mňa vrieskať, že máme častejšie riadiť schody, lebo k nim nechodí nikto a k nám rodina z najširšieho okolia. Lenže … akosi na tieto maniere už nemám roky a rozhodne som nikdy nemal povahu. A tak som ho vyzval, aby predložil starkej na nahliadnutie doklady o hospodárení správy domu. Vresk bol ešte väčší … a samozrejme nič nepredložil. Dva listy, ktoré sme mu poslali, jednoducho neprevzal.
So mnou nebude nikto zametať, búchal sa do hrude na ulici a odpľúval si predomnou. Situácia sa zmenila, keď sme poverili právnika, aby konal. A keďže sused opätovne nepreberal zásielky a odmietal vydať doklady k nahliadnutiu, celá vec skončila na prokuratúre. Suseda si predvolali na políciu (čo sa tam dialo, to presne nevieme) … ale akože sa vzdal funkcie. Tú prevzala suseda, lenže chyba lávky – naďalej nemala k dispozícii doklady o hospodárení, a sused ich odmietal vydať pod zámienkou, že ich zničil.
Situácia sa čoskoro zhoršila …
Ako som vyššie spomenul, rozhodli sme sa investovať do kúpy bytu. Suseda už nechcela bývať v byte, kúpila si s manželom dom a my sme od nej odkúpili byt, ktorý spôsobil jej nebohej mame toľko trápenia. Čo prišlo, dalo sa čakať. Ešte väčšia zúrivosť suseda, pretože o plánoch susedy na odchod vedel a dúfal, že opäť ovládne bytovku, bude ľuďom nadávať a bude … on pán a samovládca. Lenže … byt sme kúpili my, a zrazu zistil, že žiadna vláda ani vyrovnávanie účtov nebude. Ba čo ešte horšie, uvedomil si, že hoci má na svoje strane posledného suseda (ktorý žije dlhé roky v zahraničí a má všetko na háku), nič nepresadí …
Seriem na zákony, vrieskal na mňa na ulici pred dvoma týždňami, keď som mu pripomenul, že má odovzdať chýbajúce doklady. Zákony tvoria hlupáci a je to moja vec, čo budem či nebudem robiť. Opäť sa pridala jeho žena … tak dobre tu bolo, keď ste tu neboli. Hej bolo, keďže vám náklady s bytom nedobrovoľne platili druhí … odvrkol som jej. Opäť vyletel sused s metlou v ruke a zastavil ho … môj pobavený pohľad. Alebo skôr pochopenie, ako by asi meranie síl dopadlo a hlavne uvedomenie, že nie som maličká, bezmála deväťdesiatročná žena, do ktorej sa môže neobmedzene navážať.
Nastalo ticho …
Sused pobehuje za právnikmi, ale nikto sa ho akosi nechce zastať. Skôr naopak – upozorňujú ho, že tancuje na tenkom ľade, a celkom ľahko sa môže dostať do veľmi nepríjemnej situácie. Momentálne radšej čuší a obchádza nás, keďže intrigy mu akosi nevychádzajú.
A mne vŕta hlavou, ako prestávame byť ľuďmi … ako nás chamtivosť ženie za hranice všetkého prípustného. Ako niekto kedysi beztrestne znepríjemňoval život osamelej matke štyroch detí, a ostatní sa len prizerali. Prečo ? Ako sú iní ľahostajní k tomu, čo by ich malo zaujímať, a to len preto, že žijú v zahraničí. Akoby to ani neboli ich peniaze, akoby to ani nebol ich byt.
Sme ešte vôbec ľudia ???
Často sa zamýšľam nad tým, či sme ešte ...
Celá debata | RSS tejto debaty