O Slovensku

Je nebezpečné, ak si niekto chce uzurpovať právomoci, ktoré patria zo zákona do pôsobnosti štátneho orgánu. Ešte nebezpečnejšie však je, ak štátny orgán neplní svoju funkciu … a najnebezpečnejšie je, ak neplní svoju funkciu – štát – a neslúži pre potreby národa.

Nech budete akokoľvek hádzať kameňmi po strane M.Kotlebu, a vyťahovať pri každej príležitosti slová o extrémizme, nedá sa poprieť realita. Kotleba hovorí oveľa viac pravdy, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Nič na tom nemení ani jeho správanie v pozícii predsedu samosprávneho kraja – navyše treba otvorene priznať, že za súčasný stav sú oveľa viac zodpovedné politické strany, stojace v opozícii voči Kotlebovi, než on sám. Pretože je pokrytectvom, ak niekto vykrikuje “ však on strieľa „, keď predtým hodil pred strelca – nabitú zbraň. A Kotlebu “ vyzbrojila “ (teda posadila do funkcie) arogancia mocných voči voličom.

Je v našich vlakoch neporiadok ? Je neporiadok na autobusových staniciach, alebo iných verejných miestach ? Zdržiavajú sa tam často ľudia, ktorí nikde nepocestujú, pôsobia odpudivo a obťažujú ostatných ? Na všetky otázky je jedna odpoveď – áno. A tu je podstata problému, ktorý treba vyriešiť. Nedá sa však vyriešiť tým, že z kancelárie vylezie hulákajúce rameno zákona a vytlačí problémových ľudí mimo priestor … a ďalej sa nikto nezaujíma, čo s nimi bude.

Najľahšie a najlacnejšie sa zbavíte bezdomovca tým, že mu dáte domov a prácu. Najhorším riešením je sociálna dávka a podpis na papieri, že ju prevzal.

Rovnako nemá zmysel vykrikovať, že Kotleba využíva hrubý populizmus v snahe o vyhlásenie referenda k členstvu Slovenska v únii. Iste, aj N.Farage priznal, že v kampani pred britským referendom o zotrvaní v únii nehovorili vždy pravdu, a neraz si mnohé prispôsobili. No povedal aj niečo iné – a to už naše médiá akosi ignorovali. Konštatoval, že ak prekrúcanie faktov a zahmľovanie reality nikdy nevadilo stúpencom zotrvania v únii, prečo by to malo vadiť oponentom a kritikom únie.

Sami máme skúsenosť, aké klamstvá sa šírili pred vstupom Slovenska do únie, ako sa hovorilo o zodpovednosti, rovnocennom partnerstve a všeličom inom. A nakoniec nebolo pravdou skoro nič – ak sme sa vzopreli, dostali sme “ možnosť “ hlasovať dovtedy, kým nepochopíme, čo je naozaj potrebné a “ slušné “ – teda prospešné pre kohokoľvek, s výnimkou Slovenska. Niet krajšieho príkladu, ako hlasovania o eurovale. Vyhadzovali nám na oči, že príspevky z eurofondov nám nesmrdia, ale solidarita už áno.

A pretože tieto propagandistické klamstvá našli sluchu u slovenských pohrobkov jedinej pravdy, istý čas je národ ešte zmätený … no nie nadlho.

Pretože s tými príspevkami z eurofondov to tiež nie je tak, ako sa oficiálne tvrdí. Peniaze síce pritečú z účtov platiteľov typu Nemecka, len už nikto s rovnakým pátosom nekričí, že sa aj tou istou cestou vrátia – naspäť. Či už vo forme dotácií rôznym zahraničným spoločnostiam, daňových úľav a iných podrazov … alebo ich ani nie je možné čerpať, lebo podmienky sú nastavené tak, aby sa žiadateľ musel doslova prebíjať lesom absurdných úkonov. Nehovoriac o tom, že je účel využitia týchto prostriedkov presne stanovený, a keďže ich významná časť pochádza z vrecka slovenských daňových poplatníkov, strácame vlastne kontrolu nad vlastnou krajinou, nad vlastným kapitálom.

Najčastejším želaním poskokov Bruselu a zradcov Slovenska je, aby čo najskôr odišla do minulosti generácia či skôr generácie, ktoré si pamätajú starú éru – socializmus. Prečo ? Z jednoduchého dôvodu – títo ľudia nedajú so sebou tak lacno manipulovať, ako mladá generácia – vychovaná sadistickou produkciou Hollywoodu. Neraz zaznievajú hlasy starších, že aj za existencie dvoch štátnych programov bolo v ponuke viac kultúry, ako dnes. Pretože to, čo sa dnes ponúka, nemá s kultúrou absolútne nič spoločné.

A práve v tom sú korene zdanlivo nepochopiteľnej podpory, ktorú získal Kotleba nielen v regionálnych voľbách, ale nakoniec aj vo voľbách do parlamentu. Naša “ inteligencia “ – či ľudia, ktorí sa tak prezentujú – sú viac odpad, než intelektuáli. Mnohí z nich sú presne rovnakí, ako niekdajší hrdinovia partizánskeho odboja, ktorí hrdo chodili na rôzne slávnosti, hoci sa vedelo – v čase boja proti fašizmu mali sedem-osem rokov. Dnes sa podobne prezentujú iní, ktorí o sebe tvrdia, ako tvrdo boli perzekuovaní za vlády komunizmu, hoci o mnohých vieme, že boli vtedy tak dokonale zalezení v nejakej diere, že by ich menovku (ľudovo povedané) – ani pes neošťal, lebo by ju nevedel nájsť.