O Slovensku

Pravda sa hľadá ťažko, a v rámci rôznych konaní nie je podstatná … právnik by skôr povedal, že podstatné je len to, čo viete – dokázať.

Každý vyšetrovateľ, ktorý sa zaoberá násilnými trestnými činmi, by vám asi potvrdil, že najhoršie sa vyšetruje sexuálne trestné činy a násilie v rodine. Kamarát mi raz povedal, že tento druh trestnej činnosti bol pre každého policajta doslova – nočnou morou, a všetci si len potichu želali, aby nič podobné nemuseli riešiť. Prečo ?

Obvykle v podobných prípadoch chýbajú dôkazy, často aj svedkovia – nehovoriac o bežnom sprievodnom jave – teda tvrdenie proti tvrdeniu, alebo zmenách výpovedí. Presekať sa podobným pralesom prekážok si vyžaduje množstvo času, mravenčej práce a neraz aj šťastia. A stačí trošku preskúmať rôzne zdroje na internete, a veľmi rýchlo zistíte, že úspešnosť polície býva v týchto prípadoch – doslova žalostná.

Dnes máme na Slovensku množstvo kritiky, padajúcej na postupy polície v medializovanom prípade z Galanty. A postupne sa objavujú aj tvrdenia, že prípad z Galanty nie je ojedinelý. 

Z opozičného tábora lietajú kamene na policajný zbor, prokuratúru či rôzne úrady. Keď si však podrobne pozriete vyjadrenia politikov, čoskoro zistíte, že oveľa viac ich zaujíma politický profit z celej kauzy, než osud samotných obetí. Česť výnimkám, za jednu z nich pokladám prístup prezidenta A.Kisku. Verejné žiadosti typu – okamžite konajte a priveďte deti z Chorvátska, ak už nie hneď, tak do 24 hodín – sú trápnym politickým divadielkom, akýmsi plesnivým rožkom na opitie voliča. Každý, kto len trošku má záujem, si môže naštudovať postupy, akými sa koná v prípade medzinárodnej policajnej spolupráce a veľmi rýchlo pochopí, aké nezmysly hlása opozícia.

Ale poďme k podstate problému. Nie je žiadnym tajomstvom, že domovy, kde sa zhromažďuje problematická mládež, sú všetkým možným, len nie zariadeniami, plniacimi účel, na ktorý boli zriadené. Chýba kvalifikovaný personál, problémom sú financie, a v nejednom prípade pracovníci zariadení jednoducho nezvládajú svoje povinnosti. Nehovoriac o tom, že keď začne s mládežou plieskať puberta, stáva sa dozor nad dospievajúcimi deťmi rovnako absurdnou úlohou, ako výstup na Everest v plavkách a bez akejkoľvek výbavy.

Často si kladiem otázku, prečo neexistuje systém, ktorý by oddelil výchovu dievčat od chlapcov. Iste, malo to by to nejeden negatívny dopad, dospievať v čisto ženskom či mužskom prostredí, ale som názoru, že najmä medzi dievčatami by prospelo veci, ak by ich od určitého veku mali na starosti výhradne ženy. Ani vtedy sa síce nebude dať úplne vylúčiť ich snaha o vyskúšanie “ zakázaného “ ovocia, ale znížila by sa možnosť, že dôjde k ich sexuálnemu zneužívaniu.

Rovnako by bolo nanajvýš vhodné, aby sa zvýšil rozpočet jednotlivých zariadení, doplnili personálne stavy, a hlavne – vytvoril systém vzdelávania pracovníkov vo všetkých oblastiach, ktoré s touto problematikou súvisia.

Kritizovať policajta za to, že sa mu nepodarí získať dostatok poznatkov, vedúcich k obvineniu konkrétneho páchateľa a jeho odsúdeniu, je veľmi jednoduché a pokrytecké. Oveľa zložitejšie je vytvorenie systému a prostredia, v ktorom by sa minimalizovala možnosť výskytu podobnej “ činnosti „, a zabezpečila by sa deťom či dospievajúcej mládeži primeraná ochrana. A rovnako by sa mala zaviesť nulová tolerancia voči ľuďom, ktorí zneužijú svoje postavenie – a mali by padať tvrdé, exemplárne tresty. Len vtedy je reálna šanca, že sa veci zmenia k lepšiemu.

Na jednu vec však netreba zabúdať – nech sa prijmú akékoľvek opatrenia, nikdy nebudú stopercentné. Aj preto by sme mali aj my, voliči – zaujať jasné a pevné stanovisko, a odmietnuť vytĺkanie politického kapitálu z utrpenia bezmocných …