O Slovensku

Tak nejako funguje na Slovensku právne povedomie, či presnejšie bezvedomie národa. Stačí, že niekoho obvinia v “ priamom prenose “ a všetci to okamžite pokladajú za jedinú a zaručenú pravdu. Otázkou je, ako sa vôbec dá nájsť pravda, ak ju máme vopred – zvolenú.

Zločin musí byť potrestaný, s tým bude súhlasiť asi každý. Lenže zločin by mal byť potrestaný na základe nezvratných dôkazov. Za posledné dni sa v prípade “ Galanta “ zjavilo toľko tvrdení, že v inej krajine (napríklad USA) by to už zrejme zabránilo vzniku samotnej poroty, pretože sotva by sa našiel niekto – nezaujatý.

Náhle sa objavili svedkovia, ochotní vypovedať o praktikách resocializačného zariadenia, ktorými sú hlavne bývalí zamestnanci či klienti zariadenia … ešte šťastie, že sme na Slovensku, pretože v inej krajine by mali ich výpovede hodnotu povestnej fajky dymu. Akosi sa však vytratilo to najpodstatnejšie – záujem obete. Ten záujem, ktorý by mal byť na najvyššom mieste celej spoločnosti. Politické špičky si z tohoto prípadu vykovali kyjak, ktorým sa navzájom otĺkajú, a v ich úprimný záujem o riešenie problému verím asi tak, ako v neškodnosť kyanidu – v čaji.

Musím priznať, v hlave mi víri množstvo otázok – prečo napríklad trvalo dva dni, kým sa zistilo, kde sa dievčina nachádza ? Ako je možné, že zariadenie podobného druhu vedú laici, a ešte k tomu dostávajú dotácie zo štátnej pokladne ? Ako počas rokov jeho prevádzky fungoval kontrolný systém ? Prečo matka vrátila dcéru do zariadenia, hoci vedela, ako tam trpí ? Informácií je síce mnoho, ale často veľmi protichodných. Bývalá zamestnankyňa tvrdí, že deti prežívali peklo – ale čo robila v čase, keď tam pracovala ? Iná informácia hovorí, že obeť sa nechce stretnúť s matkou – prečo ?

Ako to už býva, najlepšie funguje agentúra – jedna tetka povedala … no priznám sa, keď som počul názory suseda na tento prípad, akosi mi prebehlo hlavou niečo úplne iné – právne bezvedomie nášho národa … doslova hlboké bezvedomie.

Napadlo ma, ako by som sa zachoval, ak by mi prišlo domov dieťa a oznámilo, že ho týrali … či dokonca znásilnili. Našiel by som v sebe potrebnú dávku odvahy (alebo skôr cynizmu), aby som ho odviedol späť do predmetného zariadenia ? Alebo by som zúfalo skúšal a hľadal možnosti pomoci či riešenia situácie ? Neviem … no priznám, neporiadok v tejto krajine presahuje akékoľvek prijateľné medze … dokonca aj tie neprijateľné.

Ešte horšie je, že ľudia na základe (často účelových) mediálnych informácií úplne ignorujú zákonné postupy a rovno vynášajú, alebo skôr žiadajú – rozsudky. Majú všetko jasné, vrátane vinníka a trestu. Kam to vlastne smerujeme ?

Kde nie je úcta a rešpekt voči zákonom, tam nemôže byť ani poriadok … a spravodlivosť bude vždy len stáť kdesi v kúte, priam učupená … vždy sa nájde veľa vecí, ktoré treba zlepšiť, zmeniť alebo dokonca úplne prepracovať … ale mali by sme vždy vypočuť obe strany (aj keď sa nám pritom neraz dvíha žalúdok), a skutočne pravdu hľadať – nie tvoriť, či dokonca slepo a bezmyšlienkovite preberať … pretože aj my sami máme maslo na hlave, keď sme pripustili, aby Slovensko riadili ľudia, ktorým by triezvo mysliaci človek za normálnych okolností nezveril ani húpacieho koníka …