O Slovensku

Máme to za sebou, zaplatili sme najdrahšiu žranicu v histórii Slovenska, ktorej výsledkom je posun k obnove monarchie … nie, určite nebude pod erbom habsbursko-lotrinského rodu, ale na tom veľmi nezáleží – či erb císaře pána, který není vul, jen je korunovanej – alebo pod modrým kusom látky s čudesnými zlatými fľak… prepáčte, hviezdičkami.

Smerujeme pomaly a iste k vzniku, či skôr obnove multinárodného štátu, svojho času ovládaného habsburským rodom, a rozpadnutého – keďže národy mali po svetovej vojen dosť rozumu, aby si vedeli vážiť to, čo my ľahkomyseľne odhadzujeme – nezávislosť, slobodu a vlasť. Dnes už väčšina nastupujúcej generácie pomaly nepozná slovo vlasť , alebo je naočkovaná infantilnou hrdosťou pod označením Európan. Málokto si uvedomuje, že označiť sa za Európana je presne to isté, ako povedať o sebe – som bezdomovec. Pretože Európan je nič, je to honosne znejúce pomenovanie pre niekoho, kto nepozná svoje korene, kultúru, ani domovinu a je schopný existovať – hocikde. Ale len existovať … nič viac.

Chápem, že o mojich slovách v súvislosti s obnovou monarchie alebo slušnejšie povedané – multinárodného štátu – pochybujete. Ale prosím, zamyslite sa – dnešná únia stojí na myšlienke niekdajšieho spoločenstva, ktorého oficiálnym cieľom bolo zjednodušenie hospodárskej spolupráce medzi nezávislými štátmi. Zodpovedal tomu aj názov – Európske Hospodárske Spoločenstvo (ďalej EHS) – a zodpovedali tomu aj pravidlá. Neskôr z názvu vypadlo hospodárstvo a zo skratky písmeno H … a ešte neskôr, po rozpade východného bloku, sa zrazu na svetovej, či skôr europskej scéne objavila – únia, presnejšie Európska Únia (ďalej EÚ). Môžete sa zamyslieť, prečo myšlienka európskej federácie nevznikla už skôr, ešte pred rozpadom východného bloku a hľadať odpovede …

Najskôr by sa však dalo povedať, že predtým nebola možnosť budovať či skôr obnoviť impériá bývalých elít, pretože svoje si deliť nechceli a iné k deleniu – nebolo.

Doba sa zmenila, a dnes sú štáty strednej a východnej Európy pomaly varené v hrnci, opatrne … s cieľom, aby sa dobrovoľne vzdali všetkého, o čo v mnohých prípadoch bojovali stáročia a vôbec neverili, že to bude možné. Prvou lastovičkou, či skôr testom, koľko je možné pritlačiť, bolo Bulharsko – niekdajší bulharský kráľ Simeon II. sa stal bulharským premiérom. Bulhari to prežili … test dopadol úspešne.

A tak sa pomaly buduje multinárodná federácia, pomaličky sa prijímajú rôzne zákony a tvoria inštitúcie, stojace svojimi právomocami nad národnými inštitúciami, máme spoločnú menu, otvorené hranice, dnes sa uvažuje o spoločnej armáde, ktorá by efektívnejšie realizovala zámery Bruselu … máme už aj (federálneho) ministra zahraičia, či (federálneho) prezidenta – mimochodom funkcionárov-samozvancov, pretože tí, ktorí kedysi volali po verejnej voľbe najvyšších predstaviteľov, si týchto dvoch maskotov zvolili sami – bez verejnosti.

A my sa prizeráme, tlieskame nezmyslom … pritom sa blíži deň, keď nám niekto môže pokojne povedať – viete, máme otvorené hranice, spoločné peniaze, zákony, políciu i armádu – tak utvorme federáciu, však už máme všetky jej znaky … a možno nám len oznámia – od zajtra sme federáciou, pretože v (obchodnom) spolku, akým pôvodne bol projekt EHS, je hlas ľudu Božím hlasom len vtedy, ak ľud tlieska tomu, čo mu iní – prikážu.

Viete, čo by dnes urobili naši dedovia a pradedovia, keby videli, ako ľahostajne sa vzdávame svojej samostatnosti, a svojej vlasti ? Napľuli by nám do tváre a hnali by nás brezovou palicou kade-ľahšie … pretože pre nich bolo slovo vlasť nielen slovom, ale aj vyjadrením toho, čo cítli k miestu svojho zrodu a života … vlasť si nosili v srdci … a dnes označujú ľudí s pocitmi našich dedov a pradedov – extrémistami – nechcú totiž zabudnúť, odkiaľ pochádzajú a nechcú byť lne príchuťou guláša, ktorý nám dnes niekto vnucuje …