O Slovensku

Udelenie amnestie bolo kedysi aktom odpustenia … žiaľ, v súčasnosti sa slovo amnestia spája s politickým bojom, a pôvodný význam tohoto aktu sa úplne vytratil, pokiaľ sa nejedná o potreby určitej skupiny privilegovaných ľudí. Ako to dopadne, to vidíme od počiatku novodobého samostatného Slovenska.

Kedy je teda možné zrušenie amnestie (alebo skôr strata platnosti) ? Môžeme sa oprieť o znenie amnestie, ktorú udelil súčasný prezident A.Kiska, a jej platnosť viazal na splnenie konkrétnej podmienky, teda splnenie presne definovaného záväzku zo strany amnestovanej osoby. V tomto prípade si síce myslím, že akt amnestie sa minie účinkom, pretože podľa predmetnej správy na stránke prezidenta je rodina odsúdeného v ťažkej sociálnej, finančnej a ľudskej situácii, čo akosi nedáva veľa predpokladov k splneniu podmienky udelenia amnestie – teda náhrady škody poškodenej strane … ale nad tým sa nemienim zamýšľať.

Podstatou však je viazanie platnosti amnestie na splnenie konkrétnej podmienky, ktorá je uvedená priamo v rozhodnutí o udelení amnestie, a je teda súčasťou právneho aktu. Pokiaľ k splneniu podmienky nedôjde, stráca platnosť akt amnestie a obnoví sa platnosť pôvodného rozhodnutia, pričom dôjde k výkonu zostatku trestu.

Zrušiť amnestiu, ktorej udelenie nebolo viazané na žiadne podmienky či okolnosti, je však právnym aktom, ktorý by sa mohol veľmi ľahko stať nebezpečným precedensom do budúcnosti (a na Slovensku by sa ním aj stal)

Slovenský politik s radosťou využije (a zneužije) čokoľvek, čo mu pomôže poraziť oponenta. Vidíme to pravidelne, nie je to ničím novým a rovnako sme pravidelne svedkami toho, že záujmy štátu a voličov nikoho nezaujímajú, ak nie je čas volieb. Nehovoriac o tom, že mám vážne pochybnosti o pohnútkach ľudí, ktorí predkladajú podobné návrhy, pričom sami majú hodne vecí v minulosti, ktoré by nevedeli (alebo ani neskúsili) prijateľne vysvetliť.

Každý politik či trochu práva znalý občan si je vedomý toho, k čomu môže viesť akt zrušenia amnestie, a rovnako dokáže rešpektovať, že amnestia je v právnych systémoch krajín, ku ktorým sa chceme (údajne) priblížiť – nezrušiteľným aktom. Nehovoriac o tom, že navrhovateľom zrušenia amnestií, ktoré udelil V.Mečiar a oni ich pokladajú za nemorálne, vôbec nejde o spravodlivosť a odhalenie celej pravdy o tom, čo sa dialo v 90.rokoch. Ak by naozaj konali s ušľachtilou myšlienkou, žiadali by zrušenie všetkých amnestií, teda aj tých, ktoré udelil M.Kováč aktérom kauzy Technopol. Ale nežiadajú, jednoducho ich ignorujú a tvária sa, že zlé je len to, čo vyhovuje ich zámerom. Alebo skôr túžbe po vybavení vzájomných účtov.

Skúsme sa pozrieť niekde inde … do Talianska. V 90.rokoch sa riešil škandál nebývalých rozmerov, keď sa riešilo prepojenie jedného z najvýznamnejších politikov talianskych dejín- niekoľkonásobného premiéra a ministra G.Andreottiho na mafiu – a okrem iného padli aj obvinenia z podielu na vražde novinára Carmine Pecorelliho, či spojenia s únoscami A.Mora.

Ako skončil celý škandál ? Zánikom kresťanskodemokratickej strany, ktorá v Taliansku vládla prakticky nepretržite od konca druhej svetovej vojny do roku 1994, Andreotti bol síce zbavený všetkých obvinení (v roku 1994 už bol dva roky doživotným senátorom, čo jeho prípadné potrestanie ešte viac sťažovalo), ale v jeho nevinu veril a dodnes verí málokto. Tým skôr, že počas svojej politickej kariéry dvadsaťsedemkrát čelil parlamentnému vyšetrovaniu pre korupciu a rôzne finančné škandály. Prečo teda nevyvinula talianska justícia viac úsilia, aby prešetrila jeho politickú činnosť, vzťahy s mafiou a rôzne pochybnosti ? 

V roku 1992 došlo k zavraždeniu dvoch najvýznamnejších predstaviteľov boja proti mafii – sudcov Falconeho a Borsellina. Tieto vraždy vyvolali množstvo verejných protestov proti mafii, a tvrdom potrestaní politikov, sudcov, prokurátorov či policajtov, ktorí roky pracovali v jej záujme. Prípadné konečné odsúdenie politika, ktorý sa pohyboval v najvyššej politike od roku 1948, mohlo vážnym spôsobom otriasť základmi talianskeho štátu. V situácii, kde denne dochádzalo k rôznym odhaleniam, zatýkaniu mafiánov a rastu nespokojnosti verejnosti v dôsledku zverejňovania nových faktov, mali sudcovia rozhodnúť. A vedeli, že nebudú rozhodovať len o osude bývalého premiéra, ale aj o osude Talianska.

1. V roku 1966 prepukol škandál s talianskou tajnou službou SIFAR, kde došlo k objaveniu vládneho archívu s informáciami o politikoch a vplyvných osobnostiach v Taliansku, vrátane vtedajšieho pápeža Pavla VI. G.Andreotti dostal ako vtedajší minister obrany úlohu, aby archív zlikvidoval,.Súčasťou archívu boli aj informácie o pripravovanom neofašistickom prevrate v Taliansku. Neskôr sa odhalilo, že informáciami z archívu disponovala slobodomurárska lóža P-2.

2. 16.septembra 1970 zmizol taliansky novinár Mauro de Mauro. Okrem iného sa zaoberal únosom E.Matteiho (prezidenta koncernu ENI), prepojením mafie na talianskych politikov, plánmi “ Čierneho princa “ Borgheseho na neofašistický prevrat v Taliansku (tieto plány definitívne padli v decembri 1970) … jeho telo sa dodnes nenašlo, a prípad samozrejme ostal nevyšetrený. V tom čase bol G.Andreotti bez vládnej funkcie.

3. 16.marca 1978 uniesli bývalého talianskeho premiéra A.Mora. 9.mája 1978 ho našli zavraždeného v kufri auta. G.Andreotti bol talianskym premiérom, a v čase vraždy vykonával aj funkciu ministra vnútra.

4. 20.marca 1979 bol zavraždený taliansky novinár C.Pecorelli. Okrem iného dlhodobo poukazoval na prepojenie mafie a vládnucej Kresťansko-demokratickej strany. G.Andreotti bol talianskym premiérom.

5. 21,júla 1979 bol zavraždený Boris Giuliano, niekdajší vyšetrovateľ zmiznutia novinára M. de Maura. Viackrát verejne prehlásil, že mu oficiálne miesta v Ríme bránia vo vyšetrovaní. G.Andreotti bol talianskym premiérom.

6. 3.septembra 1982 bol v Palerme zavraždený generál C.A. Dalla Chiesa, ktorý bol na Sicíliu vyslaný, aby vyriešil problém s mafiou. G.Andreotti bol ministrom zahraničných vecí.

A to ešte nespomíname vraždy sudcov, prokurátorov a policajtov, ktorí zomreli počas kariéry G.Andreottiho. Väčšinu z nich (mimo boja s drogami či inými nešvármi) spájal aj záujem o prepojenie mafie s najvyššími talianskymi politickými kruhmi. O situácii v Taliansku počas vládnutia kresťanských demokratov veľavravne vypovedá aj fakt, že známy seriál Chobotnica museli natáčať pre množstvo vyhrážok zo strany mafie na utajených miestach.

Amnestie, po ktorých zrušení volajú slovenské (bezvýznamné) politické elity, by nevyvolali škandál podobných rozmerov, ktorý zasiahol Taliansko. Ich zrušenie by mohlo narušiť právny systém, otriasť jeho základmi do budúcnosti (čo sa dalo zrušiť raz, môže sa opakovať) a dať politikom do rúk páku, ktorou by mohli v prípade potreby vydierať – doslova kohokoľvek. Nehovoriac o tom, že problémom Slovenska nie sú (aj napriek tvrdeniu politikov) amnestie M.Kováča či V.Mečiara, pretože vzhľadom na čas, ktorý uplynul, by aj tak vyšetrovanie a prípadné odhalenia nemohli viesť k potrestaniu páchateľov.

Prípad bývalého talianskeho premiéra som nespomenul náhodou. Skutočným problémom Slovenska je odpoveď na otázku, ktorá súvisí s jedným obyvateľom leopoldovskej väznice. M.Černákom, údajným šéfom slovenského podsvetia. A otázka znie jednoducho – ako je možné, že počas pomerne krátkeho obdobia došlo k desiatkám vrážd, množstvu iných trestných činov a zatiaľ jedinou skupinou potrestaných vinníkov sú bývalí mafiáni ?

Naozaj môžeme veriť, že niekto si veselo chodil po Slovensku, vydieral a vraždil, pričom si to nikto nevšimol ? Však aj sám Černák priznal, že jeho činnosť by nebola možná, ak by nemal potrebné krytie. A zatiaľ sa v súvislosti s krvavými 90.rokmi spomína len meno bývalého námestníka SIS J.Svěchotu. Aj v prípade iných mafiánov sa často spomínali ich bohaté kontakty na polícii, prokuratúre či súdoch (napríklad v prípade R.Holuba).

Štvrťstoročie vo väzení urobí bezvýznamnú osobu z každého, vrátane mafiána. Nie je však bezvýznamné, že po slobode chodia ľudia, ktorí o jeho trestnej činnosti museli vedieť, a pravdepodobne ju aj kryli – či už svojou nečinnosťou, alebo aj úmyselne. Budú títo ľudia niekedy stáť pred tvárou spravodlivosti a vysvetľovať ? V tejto súvislosti je zaujímavá aj odpoveď na inú otázku – všimnite si, koľko snahy vyvinuli počas dlhých rokov poslanci, aby boli zrušené škandalózne amnestie V.Mečiara. No ani jeden z nich neurobil ani krôčik, aby sa odhalilo celé pozadie vystrájania mafiánskych skupín na Slovensku, ich kontakty a prepojenia, ľudia a ich mená … prečo ?

Návrh na zrušenie amnestií je len následkom právneho bezvedomia navrhovateľa. Ale mlčanie pri pohľade na to, ako sedia vo väzniciach gangstri (aj to nie všetci), ale ich ochrancovia sú stále anonymní a na slobode – to je zločin …