O Slovensku

Plne súhlasím so slovami D.Lipšica, že žijeme v čudnej krajine. Len škoda, že si to všimol až v roku 2016, a aj to len po obrátení ťažkej artilérie proti jeho smeru jazdy. Pretože v čudnej krajine žijeme od roku 1993 …

Oslavujeme ako sviatok deň samostatnosti, ktorým nadobudlo platnosť neodpustiteľné pošliapanie občianskych i ústavných práv, keď si niektorí “ občania “ povedali, že vlastná gubernia by bola fajn, ale spoluobčanov sa netreba pýtať, pretože by ju mohli – odmietnuť. Prešlo im to, ba dokonca ich dnes vidíme často v pozícii hrdinov … hoci vlastne neurobili nič hrdinské, ale skôr neodpustiteľné …

Za vzor osobnej statočnosti nám nedávno ponúkli občana, ktorý sa na vyššie uvedenom nielen podieľal, ale nakoniec v maximálnom vypätí síl – udelil milosť vlastnému potomkovi.

Za vzor osobnej bezcharakternosti, hodný osobitného zavrhnutia, nám ponúkli jeho bývalého kumpána, ktorý odpustil – svojim kamarátom a kamarátom ich kamarátov. Predošlé nás nemá poburovať, ale tento spôsob správania treba isto-iste odsúdiť a rozhodnutie zrušiť … prvé si nevšímať a po druhom večne (kamene) hádzať …

Kde sa vzal, tam sa vzal … miliardár tu zrazu stál. Celebrita … pravidelne predvádzaná ako vrchol úspechu. Čo tam po nejakých reálnych úspechoch, ktoré akosi v žiadnom prípade nevidieť, a určite len náhodou sa objavila väčšina miliardárov sotva pár rokov (niekde aj pár mesiacov) po škandalóznej privatizácii, a rôznych špinavostiach okolo kupónových knižiek … kde si isté spoločnosti dodnes účtujú poplatky za správu, ale za výsledky “ správy “ nenesú žiadnu zodpovednosť. (Nikdy som netušil, že spravovať lajno je tak náročné a drahé)

Desiatky vrážd či nezvestných ľudí vyvolávajú dojem, že sa v istej dobe dalo chodiť po ulici s dymiacou pištoľou v ruke a nikto to nevidel …

Desiatky ľudí v politike, ktorí nasľubovali (napríklad dvojnásobné platy), poriadne sa nabalili a hoci nič nesplnili, nič sa im nestalo. A táto prax je bežná dodnes, stačí čarovná výhovorka, že kolektívna zodpovednosť je neprípustná a v mene (nekontrolovateľnej) koalície môže všetko a kedykoľvek. Organizovaná (trestná) činnosť je možná len na nižších poschodiach verejného života, čo sa inde nazýva mafia a končí pred súdom, či na dlhé roky vo väzení – to sa vyššie nazýva politickým spojenectvom a končí životom v luxuse.

A opäť niečo o individuálnej milosti, kde máme občanov, ktorí ju dostanú aj opakovane …

Čudná krajina … kde môže povedať politik čokoľvek a na kohokoľvek, hodiť beztrestne špinu ľubovoľným smerom a hoci nepredloží žiadne dôkazy, nehrozí mu žiadny trest. Naopak – ešte ho aj občania pokladajú za hrdinu … hoci sa na druhej strane pokojne idú súdiť za to, že hen … bezočivá susedova mrkvička prerastá cez plot, kúsok do vzduchu nad ich pozemkom.

Podivná krajina, kde niekto kumuluje funkcie a platy, hoci ich nie je schopný (ale len čisto technicky) skĺbiť a riadne vykonávať, ale nakoniec je hrdinom, lebo sa statočne vzoprel a odmietol spoluprácu s človekom, ktorý klamal. Čo tam po tom, že sám klame stále a každý deň ? Psssst …

Záhada ľudskej mysle, kde niekto pokojne a opakovane dáva svoju dôveru ľuďom, ktorí si už ani poriadne nepamätajú, akej (politickej) viery sú … ale vždy vedia, kadiaľ sa dostanú k pohodlnej a dobre platenej funkcii.

… naozaj čudná krajina, len pekne prepytujem, pán veľkomožný – čo ste urobili, aby nebola čudná ? A čím ste prispeli k tomu, že sa čudnou stala ? Vari vám apenko nehovorili, že bumerang je beštia, a hoci s ním (možno) neviete hádzať, on sa potvora predsa len môže vrátiť ?

Pretože v čudnej krajine je možné aj to, že si musíte platiť za liečenie, hoci ste si chorobu nespôsobili a ešte sa aj skladať na liečenie tých, ktorí si ju zavinili – sami …

Strach tiahne čudnou krajinou, pretože v politickom boji sa vyťahuje všetko … dokonca aj to, čo zákon (chráni) ako údajne citlivé a osobné údaje … a robia to najčastejšie tí, ktorí ten zákon (o ochrane údajov) vytvorili …

Vraj sa nemá močiť proti vetru, lebo sa človek poberie preč – omočený … ktosi to práve pochopil ? Sotva, bol by to zázrak …