O Slovensku

Odhalenia, ktoré priniesla tlačová konferencia M.Kočnera, si nepochybne zaslúžia bližšiu pozornosť. Tým skôr, že sa dlhodobo hromadia kritické pripomienky nielen na adresu politikov, ale aj médií … a rovnako sa množia výhrady voči politike Slovenska na zahraničnej scéne.

Po skončení konferencie sa doslova roztrhlo vrece s pobúrenými reakciami niektorých účastníkov, objavilo sa aj pár videokomentárov, kde si autori fúkali boľačky na postihnutých miestach. Nikto z dotknutých a reagujúcich si nedal ani toľko námahy, aby si aspoň orientačne overil informácie, ktoré padli, a priamo ich konfrontoval s vlastnými zisteniami.

Rana bola presná a poriadne zaštípala

Zaštípala o to viac, že jeden zverejnený videozáznam potvrdil aj zlyhanie truc-podniku účastníka, ktorý hneď pri prvých odhaleniach M.Kočnera navrhoval, aby všetci opustili konferenciu a ďalej nepočúvali. Najviac dotknutá redaktorka M.Tódová sa vôbec nevedela prijateľne k obsahu vysvetliť, a aj v neskoršom komentári len utekala k iným témam, ktoré mali byť údajne dôvodom akejsi spravodajskej hry. A nepochybne svoju úlohu zohrali aj reakcie tých, ktorí síce na mieste “ činu “ neboli, ale aj napriek tomu konštatovali jedno – bez ohľadu na osobu M.Kočnera stoja zverejnené informácie za bližšie preskúmanie.

Myslím, že naozaj stoja za preskúmanie a pravdepodobne aj iné kroky, pretože aj zrnko pravdy na daných tvrdeniach je nebezpečné. Dlhodobo totiž vieme, že pravda a objektívnosť sa v našich médiách nenosí, nech už rozpráva ktokoľvek z účastníkov – čokoľvek. Dlhodobo vieme, ktoré médiá a v akých farbách hrajú, a mnohí nemáme vôbec žiadne pochybnosti o záujmoch, ktorým slúžia. Určite nie je náhoda, aká kritika zaznela napríklad na denník SME z úst jedného z prvých šéfredaktorov, ktorý otvorene povedal, aký postoj má redakcia k pravde, a rovnako aj komentoval úroveň denníka.

Pripomeňme si v tejto súvislosti, čo sa objavilo v komentároch počas aféry odpočúvania v roku 2011. Ako vtedy reagovali na odhalenia kontaktov medzi politikmi a novinármi.

Ako veľmi sa líši vtedajší postoj žurnalistov od súčasného. Vtedy pobúrene žiadali, aby bolo všetko riadne a objektívne prešetrené, a to bez ohľadu na zdroj a spôsob získania informácií. Dnes okamžite kričia, že vzhľadom na zdroj je všetko nedôveryhodné a nestojí za pozornosť. Najskôr preto, že sa sami ocitli medzi tými, na ktorých padajú podozrenia – a je zavádzaním, ak sa obhajujú tvrdeniami typu – veď to povedal Kočner.

Smutné, ale zaslúžené. Zaslúžené preto, lebo prax mediálnej manipulácie s verejnou mienkou sme mohli zastaviť hneď na začiatku, niekde v časoch, keď sa médiá prepožičali na obhajobu hanebného cirkusu s názvom “ Zachráňte Markízu „, kde nešlo vôbec o ohrozenie slobody slova, demokracie alebo iných hodnôt, ale len o nevyriešené spory a nedodržané zmluvy. Mohli sme to zastaviť aj neskôr, keď sa ukázalo, akým spôsobom médiá výrazne ovplyvnili verejnú mienku v otázke prijatia spoločnej meny, keď (nepochybne zámerne) filtrovali informácie a nezverejňovali fakty – napríklad o tom, že kritériá prijatia eura nesplnila ani jedna zo zakladajúcich krajín, a kritériá jeho používania tiež nebol nikto schopný naplniť podľa dohôd. Už vtedy existovali informácie o tom, že euro používajú aj krajiny, ktoré nemajú ďaleko k štátnemu bankrotu, ako sa neskôr ukázalo u Grécka. A tak by sme mohli pokračovať, napríklad manipulovaním s verejnou mienkou v otázke eurovalu, či iných prípadoch.

Odhalenia z konferencie M.Kočnera je potrebné riadne preskúmať, a ak sa zakladajú na pravde, a naozaj došlo k spáchaniu trestných činov, vinníkov treba tvrdo potrestať. A možno sa bude nutné zamyslieť aj nad zavedením pravidiel, ktoré zabránia tomu, aby sa pravda namiesto hľadania – vyrábala.