O Slovensku

Má ho každé mesto, i každá obec … a možno aj každé sídlisko … baróna Bublinu, postavičku ako vyšitú z románu. Človiečika vzletného vyjadrovania, honosného zjavu a … nepatrného významu, dalo by sa skôr povedať – významného len v tom, ako jeho zjav ilustruje absurdnosť doby, v ktorej žijeme.

Akosi ma tieto postavičky, hodné nejedného románového či filmového spracovania vedeli vždy a všade zaujať. Svojou neutíchajúcou snahou o dosiahnutie spoločenského postavenia, a honoru – ktorý by podľa ich predstáv zodpovedal ich výnimočnej a jedinečnej osobnosti. Možno v snahe o uznanie si často ani nevšimnú, ako to naozaj je – a ako nepatrne pôsobia v porovnaní s farbitosťou života, ktorému tak zúfalo chcú dodať ten “ správny “ lesk.

Prvou postavičkou onoho druhu, teda baróna Bublinu, bol bývalý kolega v mojom prvom zamestnaní. Nejaká nešťastná udalosť ho dostala do nepatrnej funkcie, v ktorej sa rozhodol, že naplno rozvinie svoje schopnosti. Musím uznať, bol naozaj mimoriadne schopný – hlavne v organizovaní chaosu. Áno, volali sme to – organizovaný chaos. Odovzdávala sa pravidelná zásielka produkcie, pripravovali papiere, tovar sa balil … a viete, ako to asi dopadne, keď na križovatke fungujú semafory a súčasne dopravu riadia dvaja-traja policajti, nie ? Minimálne polovica vodičov nevie, čo má robiť. Tak to bolo aj pri našom kolegovi – niekedy chýbali papiere, inokedy sa zásielka pobrala trochu iným smerom … často sme sa aj divili, prečo ho neposlali niekde k stroju, ale jeho manželkou bola sestra istého funkcionára, takže sme chápali … koľko prešľapov a nezmyslov sa dá tolerovať, ak niekto spí v správnej posteli.

Ono to tak býva, že jedna tragikomická postavička odíde a nahradí ju iná … odovzdanie moci prebehlo, náš podnikový zmätkár dostal padáka (keďže už akosi nespal v správnej posteli) a nahradil ho … pán vedúci …

Vskutku komická postavička … ešte mu stekalo mlieko po brade, ale pretože zo starších chlapov každý niekomu inému nesedel, tak niekto rozhodol – šéfom bude mliečniak. Ten určite, ale naozaj určite nemá nič spoločné s komunistami a tou ostatnou pakážou, ktorá tu vládla od februára 1948 … tak sa vyjadril náš bývalý riaditeľ počas posedenia pri pive v neďalekej krčme, kde akosi dúfal, že sa zabudne na – jeho “ nesmrteľné “ zásluhy “ …

Hovorí sa, že nová metla dobre metie … novopečený barón Bublina začal tým, že materiál poslal klientovi a výrobky – do skladu materiálu. Niet nad dobre organizovaný chaos, nie ? Našťastie sa všetko rýchlo odhalilo a napravilo. Inde by svoju chybu napravili, ale v tomto prípade vyššiemu šéfstvu vyhovovalo, že výrobu riadi blbec – keďže to bol ich blbec. (alebo ich človek, nie ?) No, nečudo … ako nakoniec skončil podnik pod vedením nejedného baróna Bublinu, ktorý sa honosil svojou funkciou … hoci verejne bol známy skôr svojou – blbosťou.

Za štvrťstoročie mi vietor života privial do cesty nejedného “ šľachtica “ … žijúceho v opojnej bubline presvedčenia, že blbec s funkciou alebo titulom – je vlastne inteligent, či verejne rešpektovaná osobnosť. Ono, s blbosťou je to ako s hluchotou – zbytočne okolo hluchého budete hádzať delobuchy, keď ich nepočuje.

Ako som inde spomínal, aj mňa postihla vyššie spomínaná blbosť a čestná funkcia – baróna Bublinu. Akosi som v istej dobe príliš uveril vo svoje schopnosti … našťastie som stihol pomerne rýchlo z tohoto vlaku hanby vyskočiť, takže blbca som zo seba urobil, ale len nakrátko a bez škrabancov v tvári. Však sme ľudia … a najlepšie, hoci najbolestivejšie sa človek učí na vlastných chybách – pokiaľ ich teda nerobí až do chvíle, kým mu precviknú lístok na poslednej výprave – bez návratu.

Jedno je pravda – najťažšie sa konzumuje vlastné – svinstvo. Zažil som to v čase, keď som sa rozhodol, že istej veľmi nádejnej známosti uvarím večeru a predvediem svoje kulinárske schopnosti. Dopadlo to celkom zaujímavo, pretože ako každý chlap, žijúci sám v domácnosti, som mal primeranú formu “ poriadku „, a tak som namiesto slanej vody použil na varenie cestovín vodu s primeraným množstvom sódy bikarbóny, a mäso som narýchlo upravoval na zmesi oleja a octu … keďže som mal dve, skoro prázdne fľašky, úplne rovnaké, obe od oleja – akurát som akosi pozabudol, že do tej druhej som prelial jablčný ocot od starkej, ktorý som dostal pri jednej návšteve. Večer skončil naozaj čarovne, poctivo sme sa striedali pri návštevách istej miestnosti, a ráno sa moja “ nádejná “ partnerka rozhodla, že radšej zaloví v iných vodách … pretože chcela mať partnera a rodinu, ale určite nie za cenu rizika, že niektorá večera v najbližšom čase – bude jej posledná. Na to sa cítila … akosi príliš mladá. Istý čas som si po tejto skúsenosti strieľal sám zo seba, a do telefónu som sa hlásil ako – don Cretenino von Krupina.

Vlastnú blbosť najľahšie porazíte tak, že sa s ňou naučíte žiť … cudziu blbosť neporazíte nikdy … škoda námahy

Jedným z prejavov vlastnej blbosti je viera, že blbca presvedčíte – pravdou. Nehrozí – je to rovnako nezmyselné, ako chytanie prdu vo vetre. Nemáte šancu, ani najmenšiu. Čím viac sa snažíte, tým viac vás blbec pokladá za maximálneho blbca a seba za hviezdu medzi nebom a zemou. Raz mi kamarát (psychiater) povedal, že hranica medzi duševnou chorobou a genialitou je tak tenká … a tam som mu povedal, že by možno prospelo vytvorenie titulu IdG. Len tak, aby sa nikto neurazil, ak by náhodou došlo k omylu … a všetci by boli spokojní – aj idioti, aj géniovia. So smiechom sa ma opýtal, či by som prijal podobný titul … prečo nie, smial som sa aj ja – ak niekto môže robiť zo seba idiota pred kamerou, prečo by som  ja nemohol – na vizitke. Tam predsa svoj ksicht nemám, nie ? Takže som na tom lepšie, no nie ?

Nie je tragédiou byť ako barón Bublina, teda blbec … tragédiou je, ak to človek akosi prehliadne, nezobudí sa a medzi touto šľachtou – zotrvá. Život a priatelia mu utekajú pomedzi prsty, a keď sa jedného dňa nezobudí – niet na čo v spojitosti s ním pri poslednej rozlúčke – spomínať. V.Menšík raz povedal, že zviera po sebe zanechá aspoň – kožu. Možno sa mi to nepodarí (aj keď v dnešnej dobe je úplne bežné, že človeka vykostia), ale zdá sa mi to dosť málo … zanechať po sebe kosti, kožu a blbosť. Život je len krásny sen, a sotva sa nájde niekto, kto by sa chcel zobudiť spotený – ako po nočnej more. Hoci … po iných aktivitách sa človek rád budí spotený, však ?

Aj preto som akosi presvedčený, že až sa raz bude trhať moja niť, budem odchádzať spokojný – pretože mnohým som možno pripadal ako blbec (alebo živočích), ale prežil som život … ktorý naozaj stál za to … napriek všetkému … pretože som dokázal žiť s vlastnou blbosťou a byť napriek tomu – šťastný a spokojný. Je to vari málo ?