O Slovensku

Prečítam som si, že myšlienka pomníka pre posledného komunistického prezidenta G.Husáka je rovnaká, akoby v Nemecku chceli postaviť pomník A.Hitlerovi, alebo v Chile Pinochetovi. Musím priznať, že mi v prvej chvíli skoro vypadli oči, a nevedel som odhadnúť, či to autor myslel vážne, alebo sa skôr preklepol v snahe o prirovnanie a neuvedomil si, čo vlastne píše.

Dejiny a ľudia sa dajú objektívne hodnotiť v prípade, ak sa ľudia dokážu zamyslieť bez krvavých očí. G.Husák, nech si o ňom myslíme čokoľvek, bol jedným z mála politikov, ktorí vedeli prejaviť aj štátnické vlohy. Kariéru v radoch komunistickej strany začal ako šesťnásťročný (v radoch komunistickej mládeže) a trvala šesťdesiat rokov ! Už tento fakt by si zaslúžil trochu rešpektu, najmä v dobe, keď je úplne bežným javom zmena politického presvedčenia podľa potreby. A nikto pritom nespochybňuje, že Husák bol tvrdý a presvedčený komunista, ktorý si cielene budoval svoju kariéru.

Ak chceme hodnotiť G.Husáka ako politika a štátnika, mali by sme ho hodnotiť v súvislostiach a spojení s dobou, v ktorej žil a pôsobil ako politik. Niet pochýb, že na jeho myslení sa významným spôsobom podieľalo uväznenie v 50.rokoch. Prežil, pretože sa nezlomil a dobové pramene uvádzajú, ako privádzal vyšetrovateľov do zúfalstva, keď pri výsluchoch ho nevedeli zlomiť, a ak ho aj utrpenie prinútilo súhlasiť s priznaním, sotva sa mu polepšilo, hneď zase všetko odvolal. Vo väzení strávil deväť rokov, a bol prepustený na amnestiu prezidenta Novotného.

August 1968 sa stal temnou škvrnou na dejinách nášho národa. G.Husák stál na začiatku po boku A.Dubčeka, aby neskôr zmenil postoje a stal sa jeho nástupcom (v podstate na želanie Moskvy) Prečo ?

Možno práve preto, že zažil krvavé 50.roky, sám bol väznený, poznal okolnosti krvavého potlačenia maďarského povstania v roku 1956, a ako pragmatik si vedel veľmi ľahko spočítať, kam by viedol odpor voči politike Kremľa, ktorá mala v tej dobe silnú podporu aj v Berlíne a Varšave. Netreba zabúdať, že práve zástupcovia bývalej NDR a Poľska trvdo trvali na tom, aby zmeny z jari 1968 v Československu boli tvrdo potlačené. Čo bolo teda na výber ?

Odpor, ktorý by bol potlačený hrubou silou a spôsobil by nepredstaviteľné krviprelievanie, nasledované dosadením vlády servilných politikov, spájaných s neslávne známym pozývacím listom, ako boli A.Indra či V.Biľak … alebo prispôsobenie okolnostiam, aj za cenu, že ho raz dejiny a ľudia budú za jeho rozhodnutie odsudzovať. Nikto nespochybňuje, že Husák využil vývoj po auguste 1968 pre naplnenie vlastných ambícií. Ale rovnako nemôžeme spochybniť, že roky normalizácie boli oproti tomu, čo sa udialo v Maďarsku, oveľa prijateľnejším riešením. Pretože Husákov “ kolaborantský “ postoj zachránil mnoho životov.

Kto ho chce spochybňovať, mal by si uvedomiť niekoľko faktov – napr. skutočnosť, že maďarskému povstaniu, ktoré skončilo krviprelievaním, súdnymi procesmi a popravami, predchádzali prísľuby západných demokracií o poskytnutí pomoci, ak by sa Budapešť diktátu Kremľa vzoprela … realitou bolo, že Budapešť sa vzoprela, ale žiadnu pomoc – nedostala. V prípade Československa sa svetové veľmoci vyjadrili, že patrí do sféry sovietskeho vplyvu, do ktorej nemienia zasahovať. Možno aj preto, že uplynulo len pár rokov od kubánskej krízy, v ktorej sa svet ocitol na pokraji jadrového konfliktu.

Nikto nespochybňuje, že normalizácia po auguste 1968 priniesla mnoho negatívneho, postavila oponentov režimu na okraj spoločnosti, mnohým bolo bránené vo výkone povolania a skončili v nejednom prípade doslova ako pomocné sily aj napriek svojim schopnostiam a vzdelaniu. Rovnako nikto nespochybňuje, že dlhoročná okupácia Československa sovietskymi vojskami bola zločinom na národoch Československa, a mnohí začali vidieť nášho “ spojenca “ vo farbách, ktoré kedysi prináležali Nemecku. Nikto nespochybňuje, že pozývací list niektorých politikov z radov KSČ bol aktom vlastizrady, aj keď nikdy nepotrestaným. Ale … treba poukázať v tejto súvislosti aj na niečo iné.

Tak, ako v onej dobe boli na našom území základne, ktoré mali poslúžiť v prípade potreby proti krajinám NATO a kapitalistického bloku, dnes smeruje vývoj k základniam na našom území, ktoré majú byť zamerané proti Rusku … a tiež len na základe politického škrtnutia perom v príslušných dokumentoch, bez ohľadu na názory a záujmy národa. Mnohí podporovatelia uvedeného aktu sa odvolávajú na členstvo v NATO a spojenectvo – ale to platilo aj v prípade niekdajšej Varšavskej zmluvy a krajín socialistického bloku. A okupant bude okupantom bez ohľadu na to, či na územie vlasti vkročí sprevádzaný hlaholom zvonov, alebo za doprovodu štekania guľometov a dunenia diel. Pretože na území vlasti je noha cudzieho vojaka neprijateľná, pokiaľ sa nejedná o pomoc vo vojnovom konflikte.

A my vo vojnovom konflikte nie sme, a ani nechceme byť … alebo sa mýlim ? Kritizujme dobu a osobu G.Husáka, poukazujme na jeho chyby … ale nehádžme ho do vreca s vojnovými zločincami ako A.Hitler, či krvavými diktátormi ako A.Pinochet – pretože s politikou týchto ľudí nemalo myslenie a konanie bývalého prezidenta, ale aj väzňa komunistického režimu nič spoločné.

G.Husák bol a zostane slovenským štátnikom … so všetkými chybami i zásluhami …