O Slovensku

V ten deň vyhaslo deväť mladých životov, a tisíce boli odsúdené na pobyt v koncentračných táboroch. České vysoké školy boli zavreté … a začala tragédia českého národa pod krvavou čižmou nacizmu, ku ktorej nikdy nemuselo dôjsť, ak by v Mníchove o rok skôr neboli spojenci predali ČSR …

Na Slovensku si pripomíname deň boja za slobodu a demokraciu … sviatok, ktorý budeme možno raz vidieť v úplne iných farbách, než sa dnes oficiálne prezentuje. Možno by sme si mali pripomínať aj následky onoho novembrového dňa v roku 1939, ktorého priamym následkom stratilo možnosť štúdia podľa odhadu 15172 študentov, o prácu prišlo 513 profesorov, 475 docentov, a 345 ďalších pedagógov. České školstvo sa ocitlo v dobe temna.

Možno by sme si mali udalosti krvavého novembrového dňa pripomenúť vždy, keď začíname pochybovať o tom, kým sme a aké je naše miesto vo svete. V každej chvíli, keď nechávame v mene falošných hodnôt spochybňovať vlastnú identitu, a pokrytecky sa hlásime k falošným hodnotám. Pretože uzatvorenie českých škôl bolo len prvým krokom k vymazaniu jedného zo slovanských národov z mapy starého kontinentu, o čom sníval A.Hitler a jeho verní poskokovia. Slovanské národy mali skončiť v plynových komorách koncentračných táborov, alebo ďaleko za Uralom, kde by nezasahovali do životného priestoru Nemecka. Malá časť Slovanov mala skončiť v nemeckých rodinách na pozíciách sluhov a poskokov pre vyvolený národ, pričom mala byť cielene zbavená možnosti reprodukcie. Vtedy sa zvrátené vízie predstaviteľov hitlerovského Nemecka nenaplnili … našťastie.

Žijeme dnes inú dobu, máme iné storočie, no pohľad na vývoj nám veľmi nedáva dôvody k radosti a uspokojeniu …

Kvalitné vzdelanie sa opäť stáva privilégiom úzkej skupiny vyvolených … nedá sa zakryť ani fakt, že sme často len slihami vo vlastnej krajine, a rovnako sa nedá ani zakryť nedostatok úcty voči nášmu národu v očiach našich (údajných) spojencov a priateľov. Asi nebude náhoda, že medzi nimi hrajú prvé husle tí, ktorí nás v roku 1938 zradili, alebo potomkovia tých, ktorí nás chceli zotročiť či vyviezť za Ural … alebo jednoducho povraždiť, a tak vymazať z mapy sveta. Asi nebude náhoda, že náš názor na udalosti a ľudí nikoho nezaujíma, a nepripúšťa sa ani slobodné rozhodnutie – čo sme už zo strany našich spojencov zažili neraz.

17.november 1939 dal nepriamo základ udalostiam, ktoré sa odohrali medzi 17.-25. februárom 1948, a skončili ovládnutím Československa pravdou jedinej strany – komunistickej. Dal základ pre strávenie dlhých rokov a desaťročí pod čižmou jedinej pravdy, ktorá tentoraz nebola symbolizovaná čierno-bielym krížom na červenom pozadí, ale žltým kosákom a kladivom – na rovnakom pozadí. Dal základ krvavému vybavovaniu účtov, ktoré prišlo v ďalších rokoch, a trvalo v podstate až do smrti robotníckeho prezidenta K.Gottwalda. Dal základ tomu, s čím sa mnohí dodnes nevedia vyrovnať. Nacistickú okupáciu, ktorá nasledovala po podpise Mníchovskej dohody, vystriedala okupácia sovietska, ktorá prišla po zrade maďarského povstania v roku 1956 (keď sľúbená pomoc Západu nedorazila) … a bola nevyhnutným následkom stanoviska veľmocí, ktoré pokladali niekdajšie Československo za sféru sovietskeho vplyvu, a ľudia na tomto území ich (opäť) nezaujímali.

Mnohí sa dnes tvária, že nevedia, o čom vlastne hovoríme … dobre si pamätajú sovietsku okupáciu, ale v ostatnom sa tvária, akoby ani nevedeli, že sa to stalo a kto to spôsobil … kto pošliapal spojenecké zmluvy, kto uprednostnil svoje (čisto) sebecké záujmy … koho sme nezaujímali, pokiaľ nebola príležitosť k vlastnému prospechu.

Mnohí sa tvária, že naše dejiny začali komunistickým prevratom (a zabúdajú na neslávnu úlohu prezidenta E.Beneša), iní sa tvária, že naše dejiny začali 17.novembrom 1989. Nech sa tvárime akokoľvek, dejiny národa nemôžeme zmazať.

Dnes si už nikto nechce spomenúť ani na to, koľko pobúrenia vyvolala myšlienka niektorých sovietskych nohsledov v Československu, ktorí nahlas uvažovali, že naša vlasť by sa mala stať jednou zo sovietskych republík. Zaujímavé však je, že ľudia, ktorí si na túto zvrátenú myšlienku spomenuli a pripomínajú ju ako dôkaz sovietskych imperiálnych snáh, nás na druhej strane presviedčajú, že byť súčasťou iného impéria a stratiť identitu – je dobré, a v súlade s našimi záujmami. Ako chápať tento ich postoj ? Jednoducho – sú predajní najvyššej ponuke, a v skutočnosti by neboli protestovali ani proti onej, zvrátenej myšlienke v súvislosti s bývalým ZSSR – ak by niekto dobre zaplatil, alebo rezervoval teplé miestečko.

Ktosi sa ma pýtal, prečo sa pozerám na súčasnosť s toľkou nechuťou. Možno to bude tým, že som poznal niekoho, kto bol nepriateľom spoločnosti za každého režimu. Pred svetovou vojnou nikoho nezaujímal, počas nej skončil v lágri, kde prežil len zázrakom … v podstate len preto, že kým sa dostal “ na rad „, prišlo oslobodenie. Ešte sa ani poriadne neobzrel po slobode, a opäť skončil vo väzení – tentoraz bol nepriateľom iného režimu. Keď začal veriť v zmenu, prišli do jeho vlasti “ spojenecké “ vojská, ktoré všetko zmenili. Skoro okamžite stratil prácu, pretože kedysi sedel a tak bol opäť podozrivý … dostal ako náhradu pracovné miesto pri odvoze smetí … a tak sa rozhodol, že napriek svojmu presvedčeniu opustí vlasť a skúsi to niekde inde. Podarilo sa … a skončil v utečeneckom tábore, odkiaľ nebolo cesty, pretože nebol užitočný a odmietol verejne prezentovať to, čo mu napísali na papier. Jedinou cestou bol ponižujúci návrat, so všetkým, čo k tomu patrilo. Nasledovali roky ponižovania a ústrkov, ktoré skončili tým … že na revolučných tribúnach uvidel ľudí, ktorí mu roky strpčovali život, v pozícii bojovníkov za – slobodu, pravdu, lásku a demokraciu.

Naposledy som ho videl pár týždňov predtým, než skonal. Už vedel, že koniec sa neodvratne blíži, a tak pri rozlúčke pozrel na mňa pohľadom, na aký sa nezabúda a povedal – chlapče, som rád, že už prichádza koniec a vôbec ti nezávidím. Pretože ľudia sa nemenia, mení sa len doba a pravidlá hry, v ktorej sú slušní ľudia len – obeťami. Uplynuli bezmála tri desaťročia … mal pravdu, zmenili sa pravidlá, ale ľudia ostali.

Stal som sa cudzincom vo vlastnej krajine. Občanom, ktorého práva prídu na rad až vtedy, keď sa uspokoja práva privilegovaných, či rôznych vandrákov a špekulantov. Občanom, ktorému denne kážu o potrebe platiť, byť slušný a rešpektovať všetko a všetkých – pokiaľ nejde o rešpekt k nemu samému. Občanom v krajine, riadenej zbabelcami, ktorí sa mlčky nechajú nakopnúť tam, kde chrbát stráca svoje meno a ešte aj poďakujú – namiesto toho, aby kopanec vrátili a jasne ukázali svoju hrdosť na to, kde žijú, odkiaľ pochádzajú a koho zastupujú.

A predsa – hoci by som mohol kedykoľvek odísť, zavrieť dvere a povedať si – predsa môžem a viem žiť lepšie, neurobím to. Ostávam v krajine, ktorá je mojou vlasťou, hoci ju riadia ľudia, ktorí zo mňa urobili cudzinca. Pretože pred problémami utekajú len zbabelci … pretože otrávené jedlo chvália len tí, čo sedia pri inom stole. Pretože na Slovensku stále žijú ľudia, pre ktorých stojí za to povedať svoj názor a nechať sa za jeho prezentáciu opľúvať a haniť …

Pokojne si pripomínajme 17.november 1989, ale nemali by sme zabúdať na 17.november 1939. S našou súčasnosťou i budúcnosťou súvisia obe výročia … a obe by mali byť pre nás mementom …