O Slovensku

Manipulácie s verejnou mienkou môžu priniesť srdcu milé výsledky, ale zrážka s realitou býva často bolestivá. Najmä v prípade slovenskej politiky, kde iste len náhodou pred marcovými voľbami predpovedali SIETi úspech, a vieme – ako to nakoniec dopadlo.

Opozícia, alebo to povedzme presnejšie – pravicové strany – dodnes nepochopila(i), že úspech vo voľbách sa nedá založiť na manipuláciách s verejnou mienkou. Ba často spôsobí presne opačný efekt. Často počúvame, na akej voličskej základni stavajú opozície, ako sa hrdia vyšším vzdelaním svojich voličov a ako naopak neskryte pohŕdajú voličmi svojej konkurencie. A potom sa nakoniec divia výsledkom volieb, strúhajú kŕčovité úsmevy a hľadajú chyby – v iných.

Pohŕdanie ľuďmi pre ich pôvod či vzdelanie, alebo názory – sa v politike (a nielen tam) nevypláca. Niečo by o tom mohol vedieť napríklad istý podnikateľ, ktorý roky razil pri komunikácii so zamestnancami ideu držte hubu a robte, za dverami stoja v rade ľudia, ktorí vás kedykoľvek a s radosťou nahradia. Dnes vyzerá jeho situácia tak, že na svojej prevádzke musí pracovať sám s rodinou, objem zakáziek klesá, tržby tiež a zákazníci sa pomaly obracajú k jeho konkurencii. Nie je kvalitnejšia, ani lacnejšia … ale vie komunikovať – či už s klientmi, ako aj ľuďmi, ktorým dáva prácu. V prípade spomínaného podnikateľa je všetko zbytočné – už nemusí dávať inzeráty s ponukou práce, či hľadať pracovníkov prostredníctvom úradu práce – je už široko-ďaleko známy svojimi praktikami, takže záujem o jeho ponuky sa prakticky rovná nule. A keďže sa stále nepoučil, dodnes tvrdí, že ľudia môžu byť vďační za drinu, ocenenú minimálnou mzdou … a samozrejme opakovane volá po pritvrdení podmienok pre nezamestnaných, pretože je podľa neho bezočivé, že si vôbec dovolia odmietnuť prácu – pre otrokára.

U seba samozrejme chybu nehľadá … nemôže, pretože všetko je tak, ako má byť. Presne, ako v prípade dnešnej opozície – chyba nikdy nie je na strane jej predstaviteľov.

Pridajme ešte slonov v porceláne, ktorí nevedia formulovať myšlienky a nazlostia voličov výrokmi o jedinečnosti a nedosiahnuteľnosti úspešných (bohatých) a pohŕdaní tými, ktorí toľko šťastia nemali (alebo im jednoducho stačí obyčajná práca a rodinný život), a výsledok nikto nemusí hádať – dá sa predpovedať so železnou istotou. A nezmenia ho žiadne prieskumy verejnej mienky, ani za pomoci dôsledne odfiltrovanej skupiny účastníkov.

Kto pohŕda obyčajnými ľuďmi, nemá budúcnosť. Kto si myslí, že pozdvihne spoločnosť rozdávaním vysokoškolských titulov, nakoniec zistí, že sa pozerá na modernú verziu Potemkinovej dediny, kde všetci mávajú diplomom, ale nemá kto – robiť. Dnes sa k tomuto “ ideálu “ pomaly blíži aj Slovensko, keď sa uvažuje o dovoze pracovnej sily, namiesto zlepšenia podmienok pre pracujúcich.

Pritom, keď rozbalíte ligotavý obal, do ktorého sa halia dnešné elity, často objavíte len to, čo kedysi tak trefne (na inú adresu) pomenoval niekto iný – navoňané lajno v hodvábnych spodkoch …

Aj preto sú dnešné sny o vláde bez SMER-u skôr snami z kategórie – mokrých. SMER nie je žiadnou výhrou, čo ostatne potvrdzujú aj kauzy, ktoré sa na jeho adresu doslova valia zo všetkých strán, ale stále je to lepšia voľba, než ľudia, ktorí ostatnými – len neskryte pohŕdajú. Aj volič sa riadi zásadou – ak ma nemáš za nič, nič ani nepýtaj … a pokiaľ niekto verí v ilúziu akejsi budúcej koalície s lídrom v podobe SNS (bez SMER-u), ako sa objavili špekulácie v niektorých médiách, je naozaj naivný. Realita dneška jasne ukazuje, že MOST je pre voličov prijateľnejší ako konfrontačná politika SMK, a súčasná koalícia má (zatiaľ) potenciál ešte na minimálne jedno volebné obdobie. A povedzme si otvorene, že tretia prehra za sebou a opätovná cesta do opozície by pre súčasné opozičné strany znamenala koniec. Hlavne pre ich predstaviteľov, ktorí sa prilepili na šéfovské stoličky a veria vo svoju božskosť.

A len na záver – ak sa súčasné elity nepoučia, môže sa stať nielen to, že sa strana M.Kotlebu dostane opätovne do parlamentu, ale raz … môže rozhodovať o zostavení vlády. Ľudia už majú plné zuby urážok, ktoré na ich adresu lietajú od príživníkov v hodvábnych spodkoch, a volič na pokraji zúfalstva je naozaj nevyspytateľný. A na pochopenie tejto pravdy netreba vysokoškolský diplom, ale len štipku prirodzeného intelektu. Hoci, chápem – prvé sa možno dá získať za peniaze na pochybných školách, ale v prípade druhého – nestačia ani všetky peniaze sveta.