O Slovensku

Krajiny strednej Európy sa dodnes nevymanili z bludných predstáv o demokracii, spojenectve a priateľstve. A tomu zodpovedá aj ich politika, presnejšie vystupovanie ich zástupcov na medzinárodnej úrovni … ktoré ich skôr zosmiešňuje, ale určite – nectí.

Nie je to tak dávno, čo Poľsko a pobaltské štáty doslova vrešťali blahom pri zavádzaní protiruských sankcií a spoločne kričali – bez ruského plynu a ropy sa zaobídeme, však nás spasí bridlica, ktorej máme dosť. Dnes sa ukazuje, že bridlicový boom bol viac politickým výkrikom do temnoty, než nádejou na diverzifikáciu, po ktorej mnohí volali, no skoro nikto ju nevedel reálne predstaviť … a obhájiť.

Aj preto je zdesenie Varšavy a Pobaltia z možného vybudovania plynovodu mimo ich územia (a teda aj straty významného zdroja príjmov) – pochopiteľné. Ruská politika síce smrdí, ale peniaze z Ruska – už nie. Snaha politikov o zablokovanie plánov Ruska prostredníctvom EÚ však vyznieva viac než komicky. Predovšetkým, ak pôjde o naplnenie záujmov Berlína, kancelárka Merkelová bude konať predovšetkým v záujme Nemecka, bez ohľadu na to, čo bude verejne hlásať. Obchod ide s politikou ruka v ruke, a nie nadarmo sa hovorí – bližšia košeľa než kabát … pričom Poľsko a Pobaltie nie sú ani na úrovni kabáta, skôr by sa dalo povedať, že len na úrovni – obalu na kabát. Bez ktorého sa každý zaobíde, alebo si jednoducho kúpi – iný.

Nehovoriac o tom, že plynovod, ktorý by obišiel len strednú Európu (teda nielen Poľsko a Pobaltie, ale aj Ukrajinu, Slovensko či Česko) je oveľa menšou hrozbou pre záujmy Berlína, než druhý variant, založený na spolupráci Kremľa s Ankarou.

Turecký prezident (skôr by sa dalo povedať, že diktátor) Erdogan dal jasne najavo, že pochopil pokryteckú politiku Bruselu, ktorej cieľom je spolupráca s Tureckom bez jeho členstva v EÚ, a rovnako dal najavo, akým smerom sa bude turecká politika uberať v budúcnosti. Už žiadne kolenačkovanie pred dverami Bruselu, žiadne prosby a naivná viera v termíny, ktoré uplynú a nič sa nezmení. Práve naopak – turecká politika sa začína uberať smerom k naplneniu myšlienky – ak od nás niečo chcete, tak budete musieť (mastne) zaplatiť. Erdogan už niekoľkokrát dokázal, že nemá žiadne problémy s uplatnením bruselskej predstavy o demokracii, teda rôznych foriem vydierania partnerov, ktorí nechcú pochopiť, čo je naozaj dôležité. Navyše – Brusel nemá nič, čím by mohol Ankaru osloviť, nemá žiadne tromfy za chrbtom, no Ankara má množstvo spôsobov, ako znepríjemniť Bruselu život, ba dokonca rozvrátiť sen elít o európskom impériu, nad ktorým by slnko nezapadalo.

Takže, ak si Varšava, Riga či Tallin myslia, že niekto bude pre ich záujmy riskovať tie vlastné, čoskoro pochopia svoj krutý omyl. Pretože vo vzťahu k Berlínu či Bruselu sú v rovnakej pozícii, ako Brusel voči Ankare – nemajú čo ponúknuť. Poslušne už odovzdali všetko, čo malo akú-takú hodnotu, a teraz už len môžu čakať na konečný ortieľ. A ten nebude určite vynesený s ohľadom na ich záujmy, a pokiaľ aj dôjde k nejakej ochrane ich záujmov, tak to bude len súhrou náhod. A bude len otázkou času, kým obdivovaný a ligotavý Západ definitívne odkopne svojich spojencov a ich naivné predstavy do zaprášenej minulosti.

Schopný a rozhľadený politik, či skôr štátnik vie jedno – nikdy nesmie žiadne dvere zaplesknúť … nikdy nemôže vedieť, kedy bude potrebovať, aby niektoré z nich boli práve otvorené …

Stredoeurópska politika však dlhé roky stojí na myšlienke – s Ruskom nikdy a za žiadnych okolností … so Západom vždy a bez ohľadu na budúce následky. A v súčasnosti len prichádza účet za politickú naivitu. Pretože Západ všetko hodnotné vzal, alebo rozvrátil … a Kremeľ už dávno nie je obsadený ľuďmi, ktorí rozdávali za škrt perom a žrádlo pre vojakov. Dnes sa za všetko platí, neraz aj vopred … neraz aj za nevýhodných podmienok.

A to ešte nesmieme opomenúť významný dátum, ktorým je 1.január 2028, kedy padnú všetky zmluvy s Ruskom, a čo bude po tomto termíne, najmä v súvislosti s dodávkami plynu a ropy – nikto nevie. Bláznivá (a samovražedná) taktika Bruselu, postavená na vydieraní Ruska, sa pomaly a isto začína obracať proti jej tvorcom, čoho dôkazom je aj vývoj posledných rokov na európskom kontinente. Rusko nie je Sýria, Líbya či Irak, tam sa nedá stavať na financovaní rôznych skupín s cieľom rozvrátenia štátu, ako to bolo na Blízkom východe, kde z nezodpovednej politiky lídrov demokracií vznikol Islamský štát … vraždiaci na počkanie všetko, čo sa hýbe a je iné. V prípade Kremľa tieto metódy jednoducho zlyhávajú, pretože súčasná vládna moc v Moskve prejavuje voči podobným praktikám nulovú toleranciu … čo mnohí s pokryteckým rozhorčením odsudzujú, hoci poznajú politiku Bieleho domu, ktorá stojí na úplne rovnakých postupoch.

Vo Varšave či na Pobaltí zasiali vietor, a dnes žnú búrku … smutné je, že za nezodpovednosť politikov platia národy …