O Slovensku

… Štófimu, ktorý si tak veľmi želá, aby som ho nenávidel, alebo aspoň v moju nenávisť verí …

Nenávisť je luxus, dopriaty len ľuďom malého ducha a veľkého ega. Je to niečo, čo si nemôžem dovoliť, pretože by ma to oberalo o čas a vieru v lepšiu budúcnosť. Už nie moju, ale skôr budúcnosť tých, ktorých mám rád. Ľudí, ktorí si zaslúžia, aby mohli cítiť k Slovensku to, čo sám dodnes cítim k neexistujúcemu Československu, zničenému práve ľuďmi s malým duchom a veľkým egom … štátu, ktorý dodnes ostal v mojom srdci tým, čo symbolizuje slovo – vlasť.

Ak niekoho kritizujem, necítim k nemu nenávisť … často skôr ľútosť, lebo mnohí ľudia veria, že sa už dávno zabudlo na to, čo sa dialo v rokoch 1990-95, čo nás postihlo, lebo sme naivne verili v pravdu a lásku, zavesenú na žrdi v rukách – klamárov a podliakov. Napriek tomu všetkému k nim necítim nenávisť, pretože doba a nemilosrdný čas im spravodlivo vymerali – jeden nikdy nedosiahol najvyšší post v štáte, hoci sa pasoval za otca národa, druhý márne bažil po odplate a piedestáli jediného spravodlivého, národ si ho bude pamätať úplne inak … a tretí ? Škoda reči … hoci jeho éra ešte trvá, zjavne ide v stopách svojich predchodcov.

Ľudia ma môžu sklamať, no neprestanem v ich lepšie ja veriť

Verím, že ľudia raz pochopia, čo ich dostalo tam, kde dnes sú … a dokážu odhaliť aj podstatu zla, ktoré dnes tak ničí ich životy. Raz pochopia, že zlom, ktoré ničilo ich životy v minulosti, nebola myšlienka dobrého a pokojného života pre všetkých, ale len ľudia, ktorí sa za touto myšlienkou skrývali, aby naplnili svoje ambície. V dejinách ľudstva odjakživa platilo, že mimo zákona je možné postaviť čokoľvek – dokonca aj pravdu – ale čas všetko napraví, bez ohľadu na túžby a snahy človeka … a rovnako nie je možné postaviť mimo zákon spomienky, tie nie je možné vytrhnúť z mysle, hoci by si to mnohí tak veľmi želali.

Tí, ktorí skutočne trpeli za akéhokoľvek režimu, si pamätajú konkrétne mená, udalosti a čas … neuznávajú pojem kolektívnej viny, ale volajú po potrestaní konkrétnych vinníkov za ich konkrétne zločiny. Zlo vždy malo a bude mať svoje meno.

Nenávisť je prízemným citom, ktorý neraz sídli v srdciach tých, čo majú veľa, ale chcú mať ešte viac … ba neraz závidia tým, čo majú málo … a závidia im aj to málo. Nenávisť je tak vlastná tým, ktorí nedosiahli úspech a tak nenávidia tých, ktorí boli – šťastnejší a úspešnejší.  Nenávisť je vlastná tým, pre ktorých je najvyššou hodnotou moc a majetok. Ľuďom, ktorí hoc obklopení davmi … sú stále sami. A budú sami …

Najväčším bohatstvom môjho života je, že nie som sám … a nikdy nebudem. Nenávisť ? Na tú som príliš … chudobný.