O Slovensku

Naozaj uznávam, že v prípade slovenskej armády nie je možno veľa vecí v súlade s kostolným poriadkom. Nehovoriac o mojom presvedčení, že súčasný stav slovenskej armády je tak žalostný, že by nás v pohode vyfackovala aj partia opitých dážďoviek. Prečo sme to pripustili – to je téma na iné dni.

Zbežný pohľad na zloženie bezpečnostnej rady štátu hovorí, že A.Danko nie je jej členom – takže na prepožičanie vyššej hodnosti z akéhokoľvek titulu relevantný dôvod nie je. Priznanie vyššej hodnosti môže byť spojené s jeho (potenciálnym) zaradením v prípade konfliktu … o tom, aké môže byť jeho zaradenie, vedia len predstavitelia armády. Z môjho pohľadu by rozhodne nemohol byť veliacim dôstojníkom v poli, skôr len členom riadiacich zložiek, napríklad na generálnom štábe (naozaj len príklad). Kto však tvrdí, že hodnosť kapitána je previazaná s riadením bojovej jednotky, jednoducho – klame.

Priznám sa, je mi srdečne jedno, komu a akú hodnosť priznajú, alebo z akých dôvodov. Nespochybňujem, že máme v rámci armády zložky, na ktoré môžeme byť právom hrdí … lenže vo vojne je to svojím spôsobom ako vo futbale, zbytočne máte špičkového brankára, ak je pred ním v poli – prázdno. A keďže nemáme nielen povinnú vojenčinu, ale zároveň máme v školstve tak široké voľnomyšlienkárstvo, že polovica detí sedí počas telocviku na lavičke (pretože sú papierovo kripli), tak ma niekedy napadne najvhodnejšia stratégia v prípade napadnutia podľa hesla najlepší útok je útek. Tým skôr, že aj technické vybavenie máme na žalostnej úrovni, a ak sa už niečo náhodou kupuje – tak sa to dá sotva nazvať bojaschopnou technikou. Nehovoriac o absurdných nápadoch, kde počítam aj prenájmy stíhačiek … ktoré v podstate ani neprešli bojovou záťažou, a v prípade reálneho nasadenia (ak by tomu nebránili zmluvné podmienky) by si zrejme pilot v priamom strete s americkou alebo ruskou stíhačkou akéhokoľvek druhu pripadal skôr ako lietajúci cvičný terč.

V konflikte Danko vs Matovič však nejde ani o hodnosť kapitána, ani o obranyschopnosť Slovenska …

Nerobím si žiadne ilúzie, ako by to na Slovensku počas vypuknutia konfliktu vyzeralo – národ milujúce elity by vzali nohy na plecia a zmizli … česť výnimkám.  Konflikt medzi Dankom a Matovičom je len o tom, že Danko sedí na mieste, kde sa tesne po voľbách videl Matovič. Danko je predsedom parlamentu, a jeho protivník len krikľúňom, ktorý sa takmer určite nezapíše do dejín … Danko má moc, a Matovič – zlosť. Len o tom je ich konflikt. O nenaplnených ambíciách politickej “ firmy “ … a sklamaní, ktoré to prinieslo.

Ak sa obzriem za hodnosťami, poznám ľudí, ktorí “ skončili “ v hodnosti majora, pritom s výnimkou prijímača a občasných previerok (alebo cvičení) zbraň nevideli, niektorí ani nepôsobili v armáde a vojenčinu strávili za stolom … zaslúžia si teda hodnosť majora ? Čo nás po tom …

Čítal som, že profesionáli sa môžu právom cítiť urazení, že niekto dostal to, čo si sami museli tvrdo vydrieť … a prečo by sa mali tak cítiť ? Pre frčky na pleci ? Prečo by som sa mal zlostiť ja na bývalého nadriadeného, ktorý bol sprostý ako baganča, ale bol mi šéfom – keď na akúkoľvek zakázku sa musel ponížiť a zavolať mne či kolegom, aby nevyzeral ako neschopný blbec ? Je mi úplne ukradnuté, aké tituly a hodnosti niekto má, ak je v každej situácii odkázaný na pomoc tých, ktorí tie tituly a hodnosti nemajú.

Pretože som hrdý na to, čo dokážem … a nie na to, čo mi napíšu pred meno, keďže napísať sa dá naozaj veľa … pretože pozíciu či hodnosť bez zodpovedajúcich schopností pokladám skôr za trest, než honor … len si predstavte strach nositeľa z toho, že bude z titulu pozície alebo hodnosti musieť vykonať to, o čom vlastne nič – nevie.

Tragédiou tejto krajiny nie je (a nebude) kapitán Danko, ale skôr predstava, že by závistlivci či ľudia zaplavení nenávisťou sedeli na jeho mieste. Skončili by sme ako po páde Mečiara, keď si novopečené elity namiesto budovania štátu vybavovali účty, a vyhadzovali ľudí z práce – pre politické presvedčenie.