O Slovensku

Nie, tu sa nebudeme venovať vojenským hodnostiam a ich spôsobu udeľovania, pretože už predtým som konštatoval – naša armáda je v takom stave, že aj keby sme mali mraky dôstojníkov, ktorí sa zobudili do vyššej hodnosti, bude nám to na pendrek … sotva by mal kto našu krajinu brániť. Hoci, CIA odhalila, že vraj niekde pri Košiciach sme mali atómový prak pred desiatkami rokov … čo všetko o nás nevedia, ale hlavne – veľa vedia o iných a málo o sebe, ináč by nepripustili, aby v ich vlastnej krajine sedeli v prezidentskom kresle – vagabundi …

Ľudia majú akosi vždy potrebu, aby sa nad iných povýšili, prípadne sa odlišovali a ukázali – pozrite, kto sme my … neraz som za svoj život počul z iných úst slová “ vieš, kto som ja ??? “ a obvykle to vyvolalo len pobavený úsmev, pretože ma napadlo tvrdenie starého kamaráta – vieš, lajno hlasno škrečí, pozrite sa … tu som, ale stále je to len lajno, hoci možno navoňané … asi bude na tom niečo pravdy, pretože už z čias vlád “ otca národa “ som videl ľudkov, ktorí nesmierne túžili po nejakom predikáte, alebo šľachtickom titule … a keď ho nemohli získať, aspoň si obstarali niekdajšie šľachtické sídlo, aby získali nejaký honor …

Smiešne, bývať v kaštieli a dnes nemať ani na kúrenie, ako niekdajší ambiciózny adept na kreslo ministra … ktorý vlastne býva v kaštieli len vtedy, ak očakáva nejakú návštevu, oslavuje sviatok a chce zachovať aspoň zbytky dôstojnosti, skôr kúpenej, než čestne a poctivo získanej. Naivne si myslí, že nikto či len málo ľudí tuší, alebo vie – kde naozaj žije. Lenže ľudská povaha je už taká, že dobré správy sa musia poriadne prežuť a postupne šíriť, no zlé letia na krídlach orla – aj bez prežúvania.

Iná vrstva privilegovaných sedliakov sa zaľúbila do erbov. Spočiatku sa snažili hľadať a vytvárať rodokmene, aby sa aspoň pomyselne priblížili k šľachte, ktorá ich neprijala medzi seba ani vtedy, keď zastávali vysoké funkcie … a keď im to nevyšlo, tak si svoju minulosť vymysleli … nech ľudkovia vidia, že oni sú iní … lepší … naozaj smiešne na mňa pôsobilo, keď prišiel dlhoročný známy, vraj by chcel mať nejaký erb na dome, ale nič ho nenapadá.

Tak som mu ironicky navrhol, aby sa nechal namaľovať od chrbta v predklone, navlečený do sukne a s nápisom – vstúpte v pokoji – pričom medzi chodidlami by mohol mať nakreslený pootvorený mešec …

Na moje obrovské prekvapenie hodne dlho premýšľal, kým pochopil, čo som mu vlastne povedal. A pochybujem, že to vôbec pochopil … a ak aj áno, sotva mu jeho povaha niekedy dovolí priznať, že som ho vlastne zosmiešnil svojím návrhom, keďže sa v živote riadi zásadou nikdy nevieš, koho budeš potrebovať. Smutné … ale len presne ilustrujúce, čo u nás ľudia pokladajú za honor a prečo vlastne bažia po tom, čomu ani nerozumejú. Niekedy si pripadám ako v ironickej hláške Veľká kniha o Slovensku a Slovákoch, napísal Imre Sarkozy, vydala Historie v Praze … Léta Páně ….

Epolety či šľachtické glejty nehovoria o ničom … možno tak o minulosti ich držiteľov, ale ináč nič viac. Množstvo šľachtických rodov zaniklo, alebo ich súčasní potomkovia trávia svoje dni v psychiatrických ústavoch len preto, že v honbe za postavením ignorovali všetko, vrátane prírodných zákonitostí. Iné sú zase symbolmi všemožných zvrhlostí a nechutných praktík … a o tých, kde je člen šľachticom nielen podľa glejtu, ale aj veľkosti ducha – len málokedy počuť. Príliš by vytŕčali medzi ostatnými, no je nepochybné, že pre našich hľadačov honoru sú sotva vzorom.

Niekedy si pripadám ako vo fraške … niekdajší obchodný partner svojho času odcestoval na štúdiá do Moskvy, lebo počul – tam sa dá všetko a nikto sa nepýta, pokiaľ má človek dosť peňazí. Iste, po krátkom čase sa vrátil s univerzitným diplomom, pretože tam naozaj asi nikoho nezaujímalo ani to, že strednú školu opustil tesne pred maturitou, ktorú si už nikdy nedokončil. Hrdo si diplom zavesil do rámika na stenu, aby každý videl … čo dosiahol. No veľmi mu jeho “ úspech “ nepomohol, pretože o čosi neskôr postretol na jednej ceste strom, ktorému bolo úplne jedno, že má diplom z Moskvy a ide na béemvéčku najnovšieho vydania … aj tak neuhol, hnusák jeden drevený. A tak mu teraz stačí aj drevená krabica a dva kubíky zeme (namiesto kabáta) … pomohol mu nejako ten pochybný titul ? Sotva … tetka s kosou meria všetkým rovnako.

Kde-čo sa v dnešnom svete dá kúpiť, niečo však predsa nie … ten skutočný, nefalšovaný a zaslúžený honor, ten si nikto nekúpi. Byť človekom … to je o niečom úplne inom. Slovami kamarátky, ktorá sa vydala po dvojmesačnej známosti (a čoskoro bude oslavovať dvadsiate výročie s manželom) – vieš, Jano mal všetko – peniaze, dom, postavenie, mala by som sa ako vo vatičke … ale Rišo ? Ten prišiel a žiarilo všetko, s ním by som bola šťastná aj v stane pod mostom … kdeže panstvo, majetok a tituly blednú, ak do spoločnosti vojdú ľudia s nefalšovanou charizmou, tí nepotrebujú lesk titulov a vysvietených siení …. aj otrhaní a hladní budú viac, ako ich “ šťastnejší “ konkurenti … asi preto oslavuje výročie s Rišom, ktorý prišiel s jednou taštičkou, a nie s Janom, ktorý je už trikrát rozvedený.

O čom je život ? Nevedno, ale o tituloch a epoletách určite nie. Kto po nich túži, nech si ich má … ja mám Garfielda, a ten spokojne pradie, takže peknú nedeľu, pretože na ďalšie kecy už nemám čas …