O Slovensku

Sedím pri rannej káve, a listujem v internetových vydaniach rôznych denníkov, keď mi padne do očí titulka SME – Rusko je impériom v pokročilom rozpade …

Pohľad na meno autora dáva jasnú predstavu o obsahu. Nie, rozhodne sa nedivím, pretože pod spoločným označením aktivisti sa nájde pár ľudí, ktorí svojou činnosťou prinášajú prospech spoločnosti, no J.Mesík to určite nie je … skôr ho radím do skupiny ľudí, ktorí sa akosi nevedia vyrovnať sami so sebou, a našli si ideologického nepriateľa, v súčasnosti veľmi populárneho … ktorý je dnes vhodným terčom. A musím priznať, vŕta mi hlavou, ako by asi znel titulok článku, ak by dnes bola pri moci niekdajšia komunistická strana so zakotvenou vedúcou úlohou a inými “ nezmyslami “ …

Aký úžitok prinesú spoločnosti fakty, výrazne okorenené jedom a nenávisťou ? Možno posilnia nízke pudy u niektorých jedincov, čo je vidieť aj v diskusii, ale sotva nejako prospejú. Nehovoriac o tom, že ak by chcel byť autor objektívny, tak by využil porovnanie rôznych udalostí medzi “ impériami „, ktoré navzájom súperia, lenže to sa mu asi nehodí … sotva by o kultúrnosti jeho amerického ideálu svedčili masové vraždy rôznych šialencov na amerických univerzitách či  v obchodných centrách … možno by si niekto pomyslel, že aj iné impérium je v pokročilom rozpade, ktovie.

Vŕta mi hlavou, koľko je asi dosť … ako hlboko sa dá padnúť

Znechutene pozerám dielo spomínaného autora … teda to, čo sa dá nájsť na internete, a musím uznať – snaží sa, je naozaj vytrvalý pri svojej križiackej výprave proti Rusku. Premýšľam, či vôbec niekedy bol v Rusku. A uvažujem aj o tom, či sa niekedy počas svojho pobytu v USA prešiel mestami duchov … alebo ulicami miest, ako napríklad Chicago, Detroit … či Dallas. Ktovie, aké myšlienky by sa mu preháňali v hlave pri pohľade na štvrte chudoby, či opustené domy … ako by komentoval ostré kontrasty, ktorých svedkom môže byť.

Pri spomienke na obsah niekdajšej Pravdy (s titulkami typu – So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak) si pri čítaní jeho diela pripadám ako po ceste v čase do minulosti. Hrubá propaganda, kde sa vymenil len nepriateľ … asi sme márne verili, že doby ideologických nepriateľov sú dávno za nami. V onej dobe sa mlčalo o tom, že krajinou nášho vzoru sa dalo cestovať len obmedzene a s potrebnou bumažkou (ak sa návštevník nechcel vrátiť v cínovej krabici), dnes sa zase mlčí o tom, že v krajine vzoru autora sa veselo šliape po občianskych právach na základe zákonov, prijatých po 11.septembri 2001. Akoby si autor ani nevšimol, že jeho vzor pobehuje s dymiacou flintičkou a drôtmi po svete, financuje prevraty či prináša demokraciu tam, kde o jeho názory nestoja … vraždí oponentov bez rozsudkov na území zvrchovaných štátov … akoby nevidel, že hoci sa ruskému režimu dodnes vyhadzuje na oči vražda Litvinenka, v podaní americkej administratívy sú podobných vrážd desiatky, možno už aj stovky … ktovie. Rozdiel je len v tom, že spravodlivosť v druhom prípade – mlčí.

Možno má zakázané, aby sa pozeral iným smerom, než na Rusko. Nevedno … je však smutné, že podobný obsah dostane priestor v médiu, ktoré sa chce pokladať za symbol kvality a nezávislosti. Alebo je to skôr príznačné pre súčasnosť ?

Občiansky srandista …