O Slovensku

Najväčším víťazstvom bolo kedysi vypadnutie nášho klubu zo súťaže, v ktorej pôsobil. Prečo ?

V priebehu pár dní sme sa zbavili “ hviezd „, ktoré nezaujímalo nič okrem osobnej slávy a vyhrievania sa na výslní … členov tímu, ktorí vlastne hrali len pre seba a kolektívny úspech pre nich neznamenal nič.  Športovcov, ktorí nad všetko stavali vlastné záujmy …

Vypadli sme, a oni odišli … kde by sa mohli zahadzovať s druholigovým tímom, kde už nemohli hviezdiť, a určovať pravidlá, ktoré nemohli meniť ani tréneri … kde mohli víťazstvá honosne oslavovať ako strojcovia, a prehry oplakávať ako obete neschopnosti iných. Odišli … aby ostali tí, ktorí boli síce len šedým priemerom, ale svoj klub milovali …

O päť rokov neskôr sme najvyššiu súťaž – vyhrali. S priemerným tímom, ktorého ambície pred sezónou všetci odhadovali na záchranu … bez hviezd, ktoré vtedy už drali výstroj v nižších súťažiach okolitých krajín, aby aspoň zarobili, keď už úspech – neprišiel.

Nie, titul sme neobhájili – život nie je rozprávka, ale tvrdá realita – a náš titul bol z kategórie zázrakov, kde ľudia so srdcom dokážu uspieť pri zhode všetkých ideálnych okolností, ale rozhodne nemôžu pomýšľať nad ligotavé roky, sprevádzané neprerušenou reťazou úspechov. Áno, mali sme šťastie, ktoré nám mnohí otĺkali o hlavu, akoby to bolo porušenie zákona … a nie následok toho, že sme pre úspech kolektívu dokázali obetovať absolútne všetko. Nikto a ničím nám však nezobral ten opojný pocit, keď sme dokázali vystúpať na vrchol.

Martin Kližan … nadpriemerný tenista, ktorý – nie je Slovensko. Len jeden zo – Slovákov. Dnes hviezda, ale nikdy nebude tým, čím bol napríklad D.Hrbatý – skutočným bojovníkom za úspech kolektívu do poslednej kvapky krvi. Sotva bude niekedy vodcom tímu, dvíhajúcim zo zeme potrhanú zástavu, visiacu na zlomenej žrdi, ktorá sa len zázrakom drží pohromade, ale nakoniec hrdo zaveje nad hlavami – víťazov. Prečo ? Pretože hviezdy dokážu žiariť aj vo chvíli nečakaných prehier.

M.Mečíř … sotva dokážem spočítať chvíle, v ktorých ma tento flegmatik a výnimočný tenista (s prepáčením) nasral … dokázal s eleganciou a akousi nepochopiteľnou ľahkosťou prehrať vyhraté zápasy, a vyhrať – stratené zápasy. Slovenská tenisová legenda … aká príde raz za desaťročia, a ktorej dokonalým obrazom bol o čosi neskôr – K.Kučera. Tak v geniálnych úderoch, ako aj ľahostajnosti voči tomu, čo ho nepustilo na skutočný tenisový Olymp – katastrofálnemu podaniu.

Napriek tomu … najviac naučia človeka v živote jeho chyby a prehry. Víťazstvá naopak veľmi často deformujú myslenie, a prinášajú upokojenie, ktoré neraz končí desivým prebudením do reality.

Prehra s Maďarskom nie je tragédia … no mala by byť poučením. Poučením, že nesmieme stavať na ľuďoch, ktorí si nevážia členov kolektívu … čo nevedia oceniť každú kvapku potu, stekajúcu po tele spoluhráča … čo si nevedia nájsť čas, aby si pripravili svoje vystúpenie.

Máme množstvo námetov, nad čím sa treba zamyslieť – napríklad systém výchovy mládeže, ktorý nám kde-tu vypustí do sveta neuveriteľný talent, takmer vždy vybavený nezvládnutým základným úderom – podaním. Prečo nemáme hráčov do štvorhry ? Prečo je hra našich tenistov na sieti doslova komická ? Vlastne … až na ojedinelé výnimky hru na sieti ignorujú, akoby im hrozila – lepra.

Kapitán tímu v Davisovom pohári nie je tréner, ale manažér.

Má hráčovi poradiť, ak sa trápi … no nemôže a nemá ani čas na to, aby ho učil hrať či bojovať … lenže, ako má dosiahnuť manažér úspech, ak si nemá z čoho vyberať ? Ak to naše (domáce) najlepšie, je v zahraničí sotva priemerné ?

Šokujúce prehry bývajú obvykle predohrou k rovnako šokujúcim – úspechom. Pretože prehru a úspech delí tenučká hranica. Mali by sme preto stáť na strane M.Mečířa a veriť, že sa z neúspechu poučí … nie je umenie kričať “ nech žije „, keď sa darí, je však veľkým umením to isté zvolať – ak sa nedarí.

Frajeri sa usmievajú, aj keď im je – do plaču … frajeri vedia vyhrávať s úsmevom a ľahkosťou, a prehrávať s noblesou …. frajeri vedia, že zajtra je nový deň, a nikoho nebude zaujímať, čo bolo predvčerom …. preto sú frajeri.

Hľadajme tím … nie samotu – hviezd.